Irodalmi Szemle, 1998

1998/5-6-7 - Duba Gyula: Az Irodalmi Szemle a konszolidáció időszakában

AZ IRODALMI SZEMLE 40 ÉVE

táva ho. Tu treba poznamenať, že zo žiadnej básne sa nemôžu vytrhnúť riadky, verše a jednotlivé básnické obrazy a tie zvlášť analyzovať a vysvetľovať z celkového kontextu básne, odtrhnuto hodnotiť preto, lebo básnické obrazy, metafory a symboly sú platné a pravdivé len v estetickom a myšlienkovom kontexte celého textu.

3/ V druhej časti — „Az itt és ott” — básnik spomína na svoje detstvo a na smrť svojho otca. Vyslovuje tiež prianie, že by chcel v sebe, na svojom písacom stole a vo všeobecnosti poriadok. Chcel by mať istotu a kľud. Úryvok z poľskej básne internacionalizuje básnikove spomienky na detstvo. Citovaný básnický text je apolitický a predstavuje naivnú čistotu a zmeny detskej fantázie (malý chlapček namiesto domu nakreslí mrakodrap, namiesto vtáka lietadlo a na motív nedele preplnený štadión, miesto seba maličkú bodku). Básnik končí svoju báseň odhodlaním, že by mal konečne usporiadať svoje záležitosti všeobecne, a posledným veršom — „Rendezni kéne, rendezni végre közös dolgaimat” — asociatívne spája svoj program s dielom veľkého maďarského proletárskeho básnika Attilu Józsefa. Tu treba poznamenať, že báseň treba čítať ako báseň. Teda text, ktorý má väčšinou nepriamy zmysel alebo môže byť viaczmyselný a nemôže sa čítať ako publicistický text, ktorý má direktívny obsah a konkrétny, priamy zmysel. Musíme tiež naraz a spolu ju hodnotiť z ideového a z estetického hľadiska, lebo báseň môže byť len v sebe samom zrozumiteľná a plnohodnotná.

4/ V tretej časti — „A múltidejű Múltidejű ember” — básnik vyznáva, že v roku 1970 bol liečený na psychiatrii. Naturalistickým realizmom hovorí o svojom vtedajšom prostredí, o zvykoch a rozhovoroch pacientov a tamojšiu realitu zase spája so spomienkami z detstva. V záujme autentičnosti používa aj vulgárne výrazy. Naskytuje sa otázka, či v poézii má alebo môže mať svoje miesto vulgarizmus? Poradicky a prirodzenou samozrejmosťou rozhodne nie, lebo poézia je žánrom citovej a slovnej krásy. Ale môžu sa vyskytnúť aj prípady, ked báseň nie je lyrická a elegická, lebo jej predmetom je surová, životná dráma a citové tragikum, teda žiaľ, veľakrát vulgárna skutočnosť. V žiadnom prípade nechceme hájiť alebo popularizovať takú teóriu, aby sa básne hemžili drastickými slovami a vulgarizmom, s tým odvodnením, že život je taký — a pritom vulgarizmus žiaľ je skutočne každodenný —, ale nazdávame sa, že od starovekých literatúr až dodnes nájdeme v literárnych textoch — a všeobecne v umení — naturalistické prvky a výrazy súvisiace s fyziologickým — sexuálnym životom človeka. Nájdeme ich aj v súčasnej maďarskej lyrike, napr. v dielach Ferenca Juhásza, popredného maďarského básnika, laureáta Kossuthovej ceny. Treba tiež poznamenať, že vulgárne maďarské slovo, ktoré figuruje v básni L. Tótha, akusticky nie je totožné adekvátnemu slovenskému výrazu, lebo to slovo v maďarčine znamená jednoducho a bez pejoratívnej vulgárnosti časť ženského tela, ako napr. ruka, noha, krk alebo hlava.

5/ Analýzou básne a hodnotením kritizovaných častí sme chceli dokázať, že v danom prípade báseň L. Tótha prirodzene sa javila publikovateľnou pre šéfredaktora. Kvalita a literárna hodnota básne môže byť problematická, ale obsah a zmysel celkove nie škodlivý alebo nepriateľský pre spoločnosť. Obsahuje — vlastne na otáznej úrovni — vnútornú sebaanalýzu jedného mladého, talentovaného básnika, ktorý v čase publikovania sám bol redaktorom Irodalmi Szemle, je členom KSS a členom maďarskej sekcie ZSS. Tieto fakty iste motivovali úlohu šéfredaktora pri posúdení básne, lebo subjektívne ovplyvnili a vzbudili v ňom dôveru voči básni. Treba poznamenať, že v takých prípadoch šéfredaktor Irodalmi Szemle má sťaženú prácu tým, že vývin maďarskej národnostnej literatúry v Československu ovplyvňuje viac vonkajších umelecko-estetických faktorov, a preto hľadanie jej cesty a jej experimentovanie je rôznorodé a pestré. V podobných prípadoch zodpovednosť šéfredaktora je dvojitá: jednak nemá publikovať ideovo a umelecky nehodnotné, poprípade škodlivé diela, ale z druhej strany podľa možností musí uverejniť všetky práce, ktoré majú v sebe niečo z náznakov tvorivej schopnosti a rukopis spisovateľskej-básnickej osobnosti. Nesmieme zabúdať, že podporovaním experimentujúcich mladých autorov vlastne uplatníme zmysel tohto veľkého spoločenského programu, v rámci ktorého chceme podporovať všetku tvorivú iniciatívu a činnosť v našom socialistickom živote. Estetické a spoločenské hodnoty básne L. Tótha môžu byť otázne alebo sporné, pripúšťame, že básnik nevytvoril žiadne nové hodnoty, ale zato ešte nemusí byť jeho báseň — a jej uverejnenie — škodlivá a odsúdeniahodná. Je možné, že šéfredaktor urobil chybu tým, že