Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Diskusia
Fenomén Trianonu v bratislavskom zrkadle 193 Rozpad Uhorska a jeho maďarský výklad je predmetom záverečnej časti článku Romana Holeca. K tomu, aby sme pochopili dôvody rozdielnosti slovenských a maďarských názorov, musíme si opäť uvedomiť, že to Uhorsko, ktoré sa na prelome rokov 1918 - 1919 rozpadlo, bolo úplne iné v očiach Maďarov a Slovákov. Slovenský a maďarský pohľad sa neodlišuje iba v hodnotení dualizmu, ale nie je medzi nimi ani zhoda v interpretácii spôsobu rozpadu monarchie. Rozdiely sú ovplyvnené aj štatistickými údajmi. V nástupníckych štátoch Rakúsko-Uhorska - teda aj v Československu - boli údaje z posledného sčítania obyvateľov v Uhorsku nielen na mierových rokovaniach prezentované ako manipulované, ale dodnes sú spochybňované, rovnako ako Maďari spochybňujú neskoršie československé, rumunské a iné údaje. Je to tak preto, lebo obe strany považovali (a dodnes považujú) národnostné štatistiky - citujúc slová ďalšieho slovenského historika, Miroslava Michelu - za „predmet a prostriedok politickej legitimizácie“,34 a na ich základe sa dajú trianonské hranice považovať za viacmenej spravodlivé alebo za nespravodlivé. Roman Holec vidí v maďarskej praxi - v nekritickom prijímaní výsledkov sčítania obyvateľov z roku 1910 a v spochybnení československých údajov po r. 1918 - opäť aplikovanie „dvojakého metra".35 Podľa neho sčítanie obyvateľov z roku 1910 skresľuje jednak skutočná maďarizačná politika, jednak „štatistická maďarizácia“ (teda tendenčný zber údajov sčítania); pravda, poznamenáva aj to, že za úplne objektívne sa nedajú považovať ani československé sčítania z r. 1919 a 1921. Pochybnosti týkajúce sa maďarských údajov z r. 1910 sa zdajú byť sčasti naozaj oprávnené, lenže tieto sa len ťažko dajú nahradiť neskoršími československými štatistikami,36 keďže aj ich presnosť je minimálne tak otázna. A to platí nie len pre údaje zo sčítania obyvateľov bezprostredne po vojne, ale aj pre štatistiky z 30. rokov, ktoré sú Holecom považované za „skutočne spoľahlivé“.37 Prudké zníženie počtu Maďarov žijúcich v mestách, ktoré sa ocitli v Československu, sa totiž nedá vysvetliť len návratom „štatistických Maďarov“ k pôvodnej slovenskej identite, a to ani vtedy, ak k nim pripočítame tých viac ako 100 000 Maďarov, ktorí utiekli z hornouhorských žúp. Lebo ak by bola pravda to, čo Holec naznačuje v súvislosti s národnostným zložením obyvateľov Košíc ( „...nie je stav z roku 1921 vlastne návratom k pôvodným etnickým identitám, keď hlavným „prehrávajúcim“ zostali Nemci?“38), potom aké je vysvetlenie pre výsledky, ktoré dosiahli maďarské politické strany vo voľbách ešte aj v 30. rokoch 34. Michela, Miroslav: Pod heslom integrity. Slovenská otázka v politike Maďarska 1918 - 1921. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 87. 35. Holec, Roman c. d. s. 307. 36. V súvislosti so sčítaním obyvateľov v Uhorsku v roku 1910 - a s jeho rumunskou kritikou - pozri Varga, Árpád E.: Népszámlálások a jelenkori Erdély területén. Jegyzetek Erdély és a kapcsolt részek XX. századi nemzetiségi statisztikájának történetéhez. In: Varga, Árpád E.: Fejezetek a jelenkori Erdély népesedéstörténetéből. Budapest : Püski, 1998, s. 11 - 15. 37. Holec, Roman c. d. s. 308. 38. Tamže, s. 309. Podľa sčítania obyvateľov v r. 1921 žilo v Košiciach 59,7 % Slovákov, 21,2 % Maďarov, a 4 % Nemcov. „Pôvodné etnické identity“ podľa údajov z r. 1850 boli nasledovné: 46,5 % Slovákov, 28,5 % Maďarov a 15,6 % Nemcov. V tejto súvislosti pozri Czoch Gábor: A nemzetiségi megoszlás kérdései és társadalmi dimenziói Kassán az 1850/51-es összeírás alapján. In Czoch, Gábor: „A városok szíverek". Tanulmányok Kassáról és a reformkori városokról. Pozsony : Kalligram, 2009, s. 149 - 164.
