Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
III. Réka Kis: 1956: symboly, akcenty, interpretácie
36 Réka Kiss Fotografické a filmové zábery veľmi intenzívne a v širokom okruhu dokázali každému priblížiť otrasné výjavy revolúcie: jej explozívny nástup, ako robotníci a študenti bojovali takmer holými rukami proti svetovej superveľmoci vtedajšieho sveta a nakoniec dramatické udalosti z dní krvavého potlačenia revolúcie a návratu sovietskych tankov. Október ’56 sa ľahko mohol stať v kontexte naratívu studenej vojny na jednej strane symbolom protisovietskeho odporu a túžby po slobode napriek reálpolitike, a na druhej strane symbolom brutálnej represie, pomsty komunistickej moci. Stačí tu pripomenúť dva emblematické momenty, titulnú stránku magazínu Times s človekom roka, maďarským bojovníkom za slobodu, a pasáže často citovaného prejavu Alberta Camusa Krv Maďarov, ktorý odznel 23. októbra 1957 v Paríži. Rok ’56 tak predstavoval nie iba spoločnú skúsenosť, no stal sa i spoločným kultúrnym kódom na oboch stranách železnej opony. To vysvetľuje, prečo 16. júna 1988, v deň 30. výročia popravy Imreho Nagya, zriadili symbolickú mohylu na pamiatku bývalého premiéra a jeho druhov martýrov na čestnom hrobe, na parcele darovanej Jacquom Chiracom, s patronátom 27 nositeľov Nobelovej ceny, desiatky poslancov Európskeho parlamentu, v ktorom popri predsedovi francúzskeho senátu a dvoch bývalých francúzskych premiéroch boli zastúpení takí známi spisovatelia, vedci a umelci ako Eugene Ionesco, Danilo Kiš, Yves Montand a Paul Ricoeur. O rok neskôr sa pohrebný obrad, dôstojné pochovanie martýrov roku 1956, stal jedným z najkatarznejších momentov maďarského tranzitu a súčasne metaforou morálneho a psychického kolapsu režimu. Rok ,56 ako spoločný kultúrny kód fungoval, hoci aj so zmeneným obsahom, až do rozpadu sovietskeho systému. Po zmene režimu v rokoch 1989 - 90 a rozpade sovietskeho systému sa však postupom času referenčný charakter roku ’56 zdal byť čoraz slabší. Začalo sa otvorene pretekať o platnú interpretáciu roku ’56. Diskusie, predtým skryté alebo obmedzené na úzku verejnosť emigrácie, dostali široký priestor. Po takzvanej archívnej revolúcii, čiže po viac-menej neobmedzenom sprístupnení historických dokumentov sa začali široko diskutovať aj také otázky, ako napríklad predpoklady revolúcie, jej charakter, vzájomné vzťahy jej najvýznamnejších aktérov, nevyhnutnosť jej pádu, vývoj silového poľa veľmocí, úloha Sovietskeho zväzu a USA, zvláštnosti následných retorzií, posthistória revolúcie včítane jej tabuizovania počas Kádárovej éry, jej krátkodobý a dlhodobý vplyv v Maďarsku a v medzinárodnom rozsahu. Spomínanie na rok ’56 sa tak diverzifikovalo. Od zmeny režimu už uplynulo celé štvrťstoročie. Dnes žijeme v období prudkej generačnej zmeny: vyrástla kompletná generácia, ktorá nielenže nezažila rok ’56, ale navyše sa narodila už po zmene režimu. Jej príslušníci už nemôžu mať osobné skúsenosti, zažité vedomosti ani o diktatúre, ani o zmene režimu, ani o symbolickej úlohe roku ’56 v procese tejto zmeny. Povedané slovami významného kulturológa Jana Assmanna: „Horúca pamäť roku ’56 sa stáva čoraz viac studenou pamäťou. Kolektívny generačný zážitok sa stáva definitívne históriou.“
