Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
II. Slavomír Michálek: Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia
II. Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia 19 Formovanie dvoch protikladných blokov na čele so Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom sa od samého začiatku prejavilo nezhodami a konfrontáciami v politickej, vojenskej, hospodárskej a ideologickej oblasti. Tento vývoj urýchlila Trumanova doktrína, Marshallov plán, vznik SRN a NATO na jednej strane a sovietska ideologická a politická expanzia do strednej Európy, vznik Informbyra a uchopenie moci komunistami v štátoch ľudovej demokracie na strane druhej. Prvá berlínska kríza v rokoch 1948 - 1949, ale najmä vojna v Kórei na začiatku päťdesiatych rokov zmenili militarizáciou studenú vojnu, keď sa vojenskej sile pripisoval hlavný význam v rozhodovaní a vo vzťahoch medzi veľmocami a ich satelitmi.4 Militarizáciu sprevádzal prudký rast zbrojných výdavkov a budovanie veľkých a moderných armád s jadrovými zbraňami. Stalinovou „konštantou“ rozporov medzi mocnosťami od vzniku okupačných zón roku 1945 bola nemecká otázka, a to najmä po vzniku dvoch nemeckých štátov. Konflikt kvôli prístupu západných štátov do západného Berlína spôsobil dve vážne krízy, ktoré hrozili prerásť do vojnového konfliktu medzi oboma blokmi. Rôzne plány zjednotenia Nemecka pred rokom 1990 zlyhali z dôvodu odmietania slobodných volieb v celom Nemecku, na základe ktorých by sa vytvorila celonemecká demokratická vláda. Inak povedané, slobodné volby by spečatili osud NDR, preto sa mohli uskutočniť až so zánikom studenej vojny. Studená vojna je termín, ktorý sa používa na označenie konfliktného vzťahu medzi dvoma blokmi, ktoré vznikli okolo dvoch superveľmocí. V americkej literatúre sa doteraz vyvinuli tri prístupy, ktoré vysvetľujú príčiny vzniku studenej vojny.5 Sovietska, 4 ŠTEFANSKÝ, M. - MICHÁLEK. S. Míľniky.... s. 69-107. 5 Prvý prístup (tradicionalistický) tvrdí, že dôvodom vzniku studenej vojny bol expanzívny charakter politiky ZSSR počas druhej svetovej vojny a po nej. Pokiaľ by USA zasiahli skôr s cieľom zabrániť sovietskym ambíciám, Stalin by možno mohol byť udržaný vo svojich medziach. Táto teória bola oficiálnou doktrínou NATO, a zostala nespochybnená až do začiatku 60-tich rokov. Druhý prístup (revizionistický) považuje USA za krajinu s expanzívnou politikou, ktorá si monopolizovala okupáciu Japonska a rezignovala na spoluprácu v Nemecku. Kroky, ktoré robil ZSSR ohľadne svojej bezpečnosti USA chápali ako expanzionistické. USA sa tiež snažili presadiť v strednej a juhovýchodnej Európe v súlade so svojou univerzalistickou ideológiou. Táto teória vznikla v 60. rokoch ako reakcia na vojnu vo Vietname. Aj podľa slovenského historika Pavla Petrufa, krajinám strednej a juhovýchodnej Európy venovala americká zahraničná politika pozornosť už v rokoch druhej svetovej vojny, lebo ležali v strategicky dôležitej časti Európy a mali výhodnú geografickú polohu, prírodné suroviny a hospodárske kapacity. Tretí prístup (postrevizionistický) chápe studenú vojnu ako logické vyústenie situácie, ktorá nastala po druhej svetovej vojne, ked'na scéne svetovej šachovnice zostali dve superveľmocí. Tento názor, že konflikt bol nevyhnutný, sa vyvinul v 70. rokoch 20. storočia. Americký historik John Lukacs tvrdí, že existujú dva odlišné pohľady na studenú vojnu. Prvý názor reprezentuje konzervatívcov a neokonzervatívcov, a tvrdí, že história zmenila svoj smer revolúciou v roku 1917. Teda boj kapitalizmu a socializmu, alebo demokracie a totalitarizmu, sa datuje v rokoch 1917 až 1989. Podľa druhej teórie dve svetové vojny boli katastrofami, ktoré podkopali západnú civilizáciu. Prvá svetová vojna vyústila do revolúcie v roku 1917, druhá svetová vojna do studenej vojny. Nórsky historik Geir Lundestad tvrdí, že podľa tradicionalistických historikov studená vojna bola odvážna a potrebná reakcia slobodných ľudí na agresiu komunizmu. Názor revizionistických historikov je, že USA spolu s Britániou vládli na Západe železnou rukou, zatiaľ čo USA žiadali v strednej a juhovýchodnej Európe slobodné volby a vlastnú samosprávu. Tradicionalisti a revizionisti majú tiež odlišné názory na podstatu amerických záujmov v strednej a juhovýchodnej Európe.
