Kuhnová, Daniela - Kardosová, Ľubomíra (szerk.): Rómska Kultúra na Slovensku v 21. storoči (Dunaszerdahely, 2004)
Alexander Mušinka: Rómske komunitné centrá
Ak uvažujeme o rómskych komunitných centrách v druhej rovine, ako o mieste rozvoja rómskej etnickej identity, potom toto kreovanie nových centier už má zjavný význam. V tomto význame pôjde o proces veľmi podobný tomu, ktorý zažila slovenská spoločnosť v čase národného obrodenia, kedy sa zakladali rôzne slovenské národníarske kultúrne spolky, kluby a pod. Musím však povedať, že takto definovaný proces by mal byť takmer výlučne výsledkom tlaku a potreby priamo z rómskych komunít a mal by byť aj plne v réžii samotných Rómov. V žiadnom prípade by sa nemalo jednať o situáciu, kedy možnosť založenia rómskeho komunitného centra iniciujú ne-Rómovia, ako výsledok možností získať pre obec finančné prostriedky alebo pracovné miesta. Inak povedané, ak Rómovia samí nebudú pociťovať potrebu vybudovať si SVOJ kultúrny stánok, v ktorom by mohli rozvíjať práve SVOJU kultúru, budovanie rómskych komunitných centier nemá zmysel. Definovanie toho čo je ICH kultúra, ktorú by si mali rozvíjať, je vecou výhradne ich vnútorného definovania, do ktorého ne-Rómovia nemajú čo zasahovať. Problémom rómskych komunitných centier, definovaných v tejto rovine je fakt, že aj napriek stále sa zvyšujúcemu počtu rómskej strednej vrstvy a rómskej inteligencie (ktorá všeobecne je hlavným iniciátorom národnoidentifikačných snáh), táto je stále málo početná a hlavne je nerovnomerne rozmiestnená. Najvyššia koncentrácie rómskej strednej vrstvy a inteligencie je práve v mestskom prostredí, a to hlavne vo veľkých mestách (Bratislava, Košice a Prešov) a zároveň je koncentrovaná na juhozápad Slovenska. Na druhej strane v severovýchodných regiónoch Slovenska je ich málo, alebo absentujú vôbec. Ak vnímame rómske komunitné centrá v tretej rovine, t.j. ako miesto vzdelávania (v najširšom význame tohto pojmu), ktoré má zmenšovať rozdiely medzi rómskou a nerómskou komunitou, opodstatnenosť takýchto snáh je neoddiskutovateľná. Rómske komunity trpia v mnohých prípadoch výrazným podvzdelaním, sociálnym vylúčením, veľkým kultúrnym a spoločenským dištancom od nerómskych komunít a pod. Štandardné vzdelávacie inštitúcie, či už formálne (akými je napríklad škola), alebo tradičné (ako je rodina), v týchto komunitách zlyhávajú, alebo vôbec nefungujú. Preto je nutné v záujme zmenšovania kultúrnej a spoločenskej dištancie vybudovať náhradné edukačné mechanizmy. Budovanie rómskych komunitných centier je bezpochyby jednou z dobrých možností. Avšak ani takto jasne definovaná pozícia týchto centier nie je bez problémov. Chcem upozorniť iba na niektoré, ktoré sa mi zdajú veľmi aktuálne. Ak uvažujeme o tejto inštitúcii ako o vzdelávacej, musíme jedným dychom dodať, že aby to malo zmysel, musí sa jednať o inštitúciu dlhodobú a nie limitovanú dĺžkou toho-ktorého grantu, či volebným obdobím vlády alebo obecného zastupiteľstva. Je všeobecne známe, že vzdelávať krátkodobo, alebo nesystematický nemá zmysel a prinesie to minimálne, ak nie nulové výsledky. Druhým problémom je fakt, že takto definovaná úloha rómskych komunitných centier by mohla byť v protiklade k druhej rovine, t.j. mohla by byť v protiklade k (národno)identifíkačným snahám Rómov na Slovensku. Zmenšovanie kultúrnej a spoločenskej dištancie medzí týmito dvoma komunitami formou výchovy a vzdelávania v súčasnosti reálne znamená výchovu a vzdelávanie hlavne Rómov tak, aby si títo osvojili normy a pravidlá kultúry majoritnej spoločnosti. Ak vezmeme 57 ■O CD CO ^T CD o_ Si ^i
