Kuhnová, Daniela - Kardosová, Ľubomíra (szerk.): Rómska Kultúra na Slovensku v 21. storoči (Dunaszerdahely, 2004)
Alexander Mušinka: Rómske komunitné centrá
58 E CD O do úvahy už spomínaný fakt nerovnomernej koncentrácie rómskej strednej vrstvy, zisťujeme, že reálne medzi zamestnancami týchto komunitných centier dominujú ne-Rómovia. To však z druhej strany znamená proces, ktorý má veľmi blízko k asimilácii. Takmer okamžite tu vzniká otázka: Máme (poz.: mám na mysli ne- Rómov) vôbec 'morálne právo' takéto centrá zriaďovať a pracovať v nich? Odpoveď však nie je jednoduchá. Podľa môjho názoru zriaďovanie takýchto centier nie je v rozpore z ‘morálnymi normami', ak sa jedná o aktivitu, ktorá vychádza z potrieb komunity a táto ich ako také definuje (priamo alebo sprostredkovane). Napríklad ak Rómovia v obci povedia, že chcú žiť ako ne-Rómovia, potom minimálne v úvode tejto ich snahy je potrebné, aby si osvojili normy a pravidlá ne- Rómov. Je samozrejmosťou, že zo strany ne-Rómov musí byť ochota akceptovať takéto snahy. Tieto snahy však automaticky neznamenajú asimiláciu, pretože paralelne s týmito aktivitami môže dochádzať k procesu ich národného obrodenia. Úloha ne-Rómov v tomto procese je však obmedzená. V kontexte toho, čo som uviedol vyššie, si myslím, že nerómski pracovníci alebo aktivisti, ktorí pracujú priamo v teréne, môžu veľmi efektívne pomôcť pri výchovno-vzdelávacom procese v týchto komunitných centrách, avšak v procese kreovania rómskej identity sa môžu angažovať iba okrajovo. Treba však podotknúť, že aj v prípade edukačných aktivít je viac než potrebné, aby sa do tohto procesu aktívne už od samého počiatku zapájali samotní Rómovia (ideálne priamo z komunity) a to aj za cenu toho, že v počiatočnej fáze nebudú dosahovať požadovanú kvalifikáciu (ktorú by si mali postupne dopĺňať), alebo aj za cenu toho, že bude dochádzať k zdvojovaníu funkcií a teda aj pracovných miest. Takýmto spôsobom sa zabezpečí práve vznik samostatnej rómskej strednej vrstvy na lokálnej úrovni, ktorá v budúcnosti bude schopná prevziať vo väčšej miere tieto aktivity. Myslím si, že práve na tejto lokálnej úrovni by sa mal aplikovať model pozitívnej diskriminácie. Práve to je úlohou rómskej strednej vrstvy a inteligencie, ktorá však musí ďaleko aktívnejšie vstupovať práve do tohto terénu a aktívne tam pracovať. Bohužiaľ aj keď tieto aktivity sa objavujú stále častejšie, v regióne severovýchodného Slovenska je ich stále veľmi málo. Ak uvažujeme o rómskych komunitných centrách, musím skonštatovať, že ich zakladanie je javom veľmi žíadúcím a pozitívnym. Musí sa však jasne definovať ich postavenie v konkrétnej komunite. Skúsenosti z terénu podľa môjho názoru nasvedčujú, že ideálnym je práve kombinovanie druhej a tretej roviny. Určitým slabým miestom týchto aktivít je ich nejasná trvaloudržateľnosť a s tým spojená aj nízka schopnosť dlhodobého plánovania ich aktivít. Kompetentné orgány Slovenska by sa mali zamyslieť nad tým, ako zabezpečiť existenciu týchto centier minimálne v časovej rovine niekoľkých desaťročí. Vytvorenie zvláštneho fondu v rámci Ministerstva kultúry, Kancelárie splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity, Ministerstva školstva alebo Krajských úradov by tomuto určite veľmi pomohlo.
