Kuhnová, Daniela - Kardosová, Ľubomíra (szerk.): Rómska Kultúra na Slovensku v 21. storoči (Dunaszerdahely, 2004)
Milan Kováč: Religiozita ako možný prostriedok k riešeniu sociálneho postavenie Rómov
42 o 'CD enez OD E o CD ca ca '°303 ° £ :;— CO o cnP nI ■— Q ca ĽĽ CQ osadách, ktorí prakticky nikdy nenavštevujú kostol, majú vo svojich príbytkoch ohraničené sakrálne okrsky, naivné sakrálne malby, predmety či symboly, ktoré sú súčasťou ich často veľmi aktívneho domáckeho duchovného života. Aj keď sa tento duchovný život, ktorý môžeme definovať ako privátnu či domácku relígiozítu6, neodohráva v rámci cirkvi, vytvára vynikajúce podhubie a potenciál pre úspešnú pastorízáciu. Aj preto majú novodobí misionári medzi Rómami taký veľký úspech. Úspech misionárov medzi Rómami však spravidla nesúvisí s typom novej konfesie, ktorá do rómskej osady prišla, ale so záujmom a starostlivosťou, ktorú misionári Rómom venujú. A to je práve skutočnosť, ktorá je rozhodujúca nielen pre cirkvi a náboženské spoločnosti, ale aj pre budúce štátne sociálne programy, pretože vytvára efektívny a praktický predpoklad ich budúcej spolupráce. Praktické ovplyvňovanie sociálneho života Rómov cirkvami môže byť teda skutočne veľmi efektívne, pretože Rómovia na jednej strane očakávajú pomoc a na strane druhej, vzhľadom k ich náboženskej citlivostí má pomáhajúci (ak je to niektorá z cirkví) k pastorácii dvere otvorené dokorán. Takáto činnosť (keďže aktívne uskutočňovaný sociálny program môže byť súčasne z pozície náboženskej autority veľmi vhodne stimulovaný a koordinovaný), by však mal byt súčasne plánovaný a koordinovaný so svetskými zložkami. Domnievam sa, že najdôležitejším kľúčom k úspechu je v tomto prípade autorita. Otázka autority u Rómov je v súčasnosti v centre skúmania viacerých odborníkov, napriek tomu sú niektoré elementárne závery viac-menej známe. V prvom rade, je veľkou chybou, ak rómske komunity nemajú spomedzi seba zvolenú (formou komunitných volieb) autoritu. Táto autorita by nemala suplovať starostu, pod ktorého príslušná osada patrí, ale mala by mať osobitný status a byť starostovi priamo podriadená. Takýto „vajda" (toto tradičné označenie niektoré rómske komunity odmietajú, preto nie je smerodajné), by požíval dôveru väčšiny svojich spoluobčanov a mohol by tak byť partnerom pre sociálnu či cirkevnú politiku štátu. Zdôrazňujem, že bez takýchto partnerov bude veľká časť nášho úsilia neakceptovaná alebo vyjde na zmar. To hovorím o svetskej autorite, o Rómoví(l), ktorý sa teší všeobecnej vážnosti vo svojej komunite a z pozície svojej legitímnej funkcie ju môže pozitívne ovplyvňovať. Pre naše zámery je však potrebný ešte jeden typ autority, a to autorita náboženská. Hovoril som, aký veľký potenciál má rómska zbožnosť. Nechcem ani zďaleka tvrdiť, že by sa táto intímna sféra duchovného života mala vyslovene využívať. Naším zámerom musí byť len zdôraznenie jej prirodzenej sociálnej a vzdelávacej zložky. V prvom rade nesmieme zakrývať skutočnosť, že v súčasností operuje medzi Rómami popri oficiálnych cirkvách aj mnoho rozličných náboženských spoločností, od Jehovových svedkov, cez rôzne letníčné hnutia až po adventistov siedmeho dňa a mnohé ďalšie misijne aktívne náboženské hnutia. Tu by štát rozhodne nemal zohrávať úlohu arbitra, pretože v zásade všetky nábožensky účinné misie majú pozitívny vplyv na sociálny život osád a možno ich zapojiť do rozličných štátnych programov.
