Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)
Kálmán Petőcz: Slovensko po roku 2004 - národný populizmus a madarská otázka
Kálmán Petőcz Politická reprezentácia slovenskej väčšiny spravidla interpretuje občiansky princíp ako akýsi proces neustáleho prispôsobovania sa menšiny väčšine, ako takú integráciu, ktorej konečným výsledkom v dlhodobom výhľade má byť úplná asimilácia. Zároveň je však politická elita väčšiny do istej prístupná takým opatreniam, ktoré zabezpečia záruky vylúčenia priamej diskriminácie občanov z dôvodu národnostnej príslušnosti a udržania status quo menšinových práv v teoretickej rovine. V týchto opatreniach vidí značná časť politickej elity väčšinového národa podstatu realizácie zásady občianskej rovnosti. Uplatňovanie zásady nediskriminácie v štáte, ktorý sa sám definuje na etnicko-politickom princípe (národný štát), však samo osebe nerieši problém rozšírenej reprodukcie (čiže dlhodobého zachovania) menšinových národnostných komunít, ani problém ich efektívnej participácie na rozhodovaní vo veciach, ktoré sa ich bytostne týkajú. Preto politická reprezentácia a intelektuálna elita menšín (najmä maďarskej menšiny) chápe občiansky princíp inak: nie ako zabezpečenie rovnosti ako rovnakosti, ale práve naopak, ako rovnosti v rôznosti. Príslušník menšiny nie je rovný len vtedy, ak sa správa rovnako ako príslušník väčšiny, ale aj vtedy, ked sa slobodne realizuje ako príslušník menšiny v tých oblastiach, ktoré sú bytostne späté s jeho národnostnou identitou. Čiže v oblastiach kultivácie a používania svojho jazyka a v otázkach školstva a kultúry. Ďalej aj v oblasti regionálneho rozvoja, a to v tej miere, v akej rozhodovanie v tejto oblasti priamo ovplyvňuje rozvoj jazyka, školstva a kultúry menšiny. V týchto veciach by mala mať menšinová komunita právo rozhodovať do istej miery autonómne, samozrejme, v medziach daných zákonom. Túto tézu možno sformulovať aj tak, že v oblastiach bytostne spätých s národnostnou identitou (teda v otázkach vnútorného, „autonómneho“ života komunity) by mala menšinová komunita mať právo spolurozhodovania. Alebo ešte ináč: v záležitostiach týkajúcich sa zachovania a rozvoja národnostnej identity by mal platiť princíp zákazu majorizácie. Praktická realizácia uvedených postulátov je v rôznych štátoch upravená rôznymi spôsobmi: od menšinových samospráv disponujúcimi rôznym stupňom participatívnych či autonómnych právomocí až po uplatnenie práva veta zástupcami či reprezentatívnymi orgánmi menšín v kľúčových otázkach národnostného bytia, a to na miestnej, regionálnej i celoštátnej úrovni. Ak sa presunieme do roviny ústavy SR a Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín, čo sú nesporne dokumenty záväzného charakteru, je vhodné sa pristaviť pri dvoch ustanoveniach. Jedno z nich hovorí o tom, že príslušníci národnostných menšín majú právo „vyjadriť, zachovať a rozvíjať svoju identitu“ (Preambula Rámcového dohovoru, v čl. 34 ústa90
