Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)
Grigorij Mesežnikov: Národný populizmus na Slovensku: definovanie charakteru štátu a interpretácia vybraných historických udalosti
Grigorij Mesežnikov vyhlásil, že „tretia cesta“ (nová ideológia strany) v podaní SMER-u je o. i. „novým hľadaním národného zmyslu, dejinného ukotvenia slovenskosti“.3 Po voľbách 2002 sa SMER stal parlamentnou stranou. V období 2002 - 2006 sa správal ako nezmieriteľná opozičná sila, kritizujúca všetky významnejšie reformné kroky stredo-pravej vlády v sociálno-ekonomickej oblasti. Sľuboval zásadné zmeny v prípade, ak sa dostane k moci. Spôsob komunikácie s voličmi, dikcia kritiky činnosti vlády z pozície opozičnej sily, formulovanie návrhov na riešenie problémov - to všetko nieslo zjavné známky populizmu. Súčasťou mobilizačných stratégií SMER-u boli aj posolstvá nacionalistického charakteru. O „pronárodnej“ orientácii strany svedčila už jej spolupráca s nacionalisticky orientovanými stranami v prezidentských a regionálnych voľbách v roku 2004. Rozhodnutie SMER-u o vytvorení vlády s SNS a ĽS-HZDS v roku 2006 bolo podmienené predovšetkým úvahami mocenského charakteru. Samotný SMER zdôvodnil spomínané rozhodnutie zámerom vytvoriť vhodné podmienky pre realizáciu sociálno-ekonomickej politiky, založenej na sociálnodemokratických hodnotách (napríklad budovanie „sociálneho štátu“). V interpretácii SMER-u uskutočňuje vláda na čele s R. Ficom sociálnodemokratickú politiku a koaliční partneri - SNS a ĽS-HZDS - túto politiku podporujú a prispôsobujú jej vlastné priority. V skutočnosti však vo viacerých oblastiach dve menšie koaličné strany aktívne presadzujú svoje predstavy, čo v prípade radikálno-nacionalistickej SNS o. i. vyúsťuje do pokusov priamo zasiahnuť do systému výkonu menšinových práv (napríklad v oblasti školstva a používania materinského jazyka). Prítomnosť SNS vo vláde umožňuje jej predstaviteľom, ako aj zástupcom jej blízkych názorových prúdov, aktívne vstupovať do verejného diskurzu a ovplyvňovať ho smerom k posilneniu etnického nacionalizmu. Vedie to k celkovej zmene spoločenskej atmosféry, vrátane atmosféry v oblasti interetnických vzťahov. V rokoch 1994 - 1998 na slovenskej politickej scéne aktívne pôsobil ešte jeden relevantný subjekt populistického typu - Združenie robotníkov Slovenka (ZRS). Túto stranu nebolo možné označiť za aktéra národno-populistickej politiky, keďže prvok etnického nacionalizmu nebol v jeho programovom vybavení, pri oslovovaní voličov a v praktickej politike dostatočne zreteľne zastúpený. Išlo o politický subjekt, u ktorého sa populistické oslovenie obyvateľstva zakladalo predovšetkým na zdôrazňovaní sociálnych aspektov, odpore voči systémovým zmenám v spoločnosti po páde komunistického režimu, najmä voči liberálnym ekonomickým reformám, na nostalgii za „sociálne spravodlivejšími“ spoločenskými pomermi v období pred rokom 1989. Svojou orientáciou sa toto radikálno-ľavicové zoskupenie blí-46
