Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)
Peter Učen: ako pristupovat k národnému populizmu
Ako pristupovať k národnému populizmu mény v rozvoji a ich ďalšie smerovanie sa môže uberať po rôznych trajektóriách.13 DôslEdky tejto kUsifikÁciE Nazdávame sa, že spomedzi viacerých kategórií strán, ktorých ideologický arzenál obsahuje populizmus, sú to práve posledné dve zmienené skupiny - čiže nástupnícke strany komunistov a ‘čistí’ národní populisti - ktoré stelesňujú ťažisko problému postkomunistického národného populizmu ako hnutia v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. I keď sa obe skupiny vo viacerých ohľadoch líšia - najmä v rozsahu pozitívneho hodnotenia predchádzajúceho režimu - ich apely sa zásadne podobajú symbiózou sociálnej demagógie, populizmu a nacionalizmu. „Národno-populistické strany oslovujú ľudí ako členov národnej komunity a tvrdia, že ich trápenie je spôsobené vonkajšími neprajníkmi a domácimi zradcovskými protinárodnými elitami, ktoré presadzujú reformy ruinujúce životnú úroveň más“ (Učeň 2007a, 53). Treba pripustiť, že nazývať nové strany ako HZDS či HDZ ‘národnými populistami’ je do veľkej miery dôsledok chýbajúceho lepšieho pomenovania, kedže zatiaľ sa neobjavil výstižnejší pojem na charakterizovanie tohto nového, skutočne postkomunistického fenoménu. Zvykneme tvrdiť, že bohatá paleta postkomunistickej ‘neortodoxnej’ politiky obsahuje strany, ktoré sú „viac populistické než čokoľvek iné“ spolu so stranami, ktoré sú „viac čokoľvek iné než populistické“. Avšak ‘čistí’ národní populisti ako napr. HZDS spolu s mladšími stranami ‘centristického’ antiestablišmentového populizmu sú vskutku „viac populistické než čokoľvek iné“ - na rozdiel od radikálnej pravice ako napr. SNS. Národní populisti „povýšili nacionalizmus na prominentný prvok svojich volebných apelov a tvrdia, že reprezentujú záujmy zväčša mýtickej a idealizovanej národnej kolektivity“ avšak vyhýbajú sa radikálnym činom a „pokiaľ ide o ideológiu, nacionalizmus nie je ich jediným raison d’etre a často ho dopĺňajú širším nenacionalistickým programom zameraným na špecifické skupiny ... alebo sociálne skupiny znevýhodňované ekonomickými reformami“ (Učeň 2007a, 53, citujúc Pop-Eleches 2002, 6). Politika týchto strán nemôže byť v žiadnom prípade považovaná za pokus o návrat ku komunizmu. Naopak, predstavuje špeciálny neliberálny spôsob prispôsobenia sa komunistickej a komunizmom ovplyvnenej elity novému politickému poriadku. „Keď sú pri moci, národní populisti sa často uchyľujú k autoritárskym opatreniam ako prispôsobovanie pravidiel v záuj-27
