Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)
Zsolt Gál: Argentína na Dunaji - populistická ekonomická politika ako najväčši nepriatel udržatelného hospodárskeho rastu
Zsolt Gál kontrola štátnych podnikov ponúka politikom celý diapazón prostriedkov, pomocou ktorých môžu ovplyvňovať verejnú mienku, získať a udržať svojich voličov, odmeňovať svojich priaznivcov a „blízkym“ podnikateľom. Tieto výhody pre politikov sú zároveň aj nevýhodami z celospoločenského hľadiska, ide o dve rôzne strany tej istej mince. Nevýhody môžeme zhrnúť v nasledovných bodoch: Nadmerná zamestnanosť. „Väčšina štátnych podnikov sa podriaďuje nátlaku politikov (usilujúcich sa získať hlasy voličov) a zamestnáva priveľa ľudí.“ (Shleifer - Vishny 2000, 200). Dôsledkom je to, že prevádzkové náklady sú výrazne vyššie v porovnaní s podobne zameranými súkromnými spoločnostiami. Typickým príkladom môžu byt štátne železničné spoločnosti, ktoré patria medzi najväčších zamestnávateľov ako aj najväčších „výrobcov“ strát v krajinách SVE. „Mecenáške džoby“. Značnú časť pracovných miest v štátnom (resp. vo verejnom) sektore politici využívajú na „odmeňovanie“ svojich straníckych a politických prívržencov a „blízkych“ podnikateľov, ktorých po voľbách umiestňujú do výhodných pozícií. Dosadení politickí nominanti potom často slúžia úzkym straníckym, vládnym a vlastným záujmom, namiesto tých celospoločenských. Výsledkom je využívanie štátnych podnikov ako dojných kráv a ulievanie peňazí do vlastného vrecka a/alebo do straníckych kás. Ukážkovým príkladom môže byť štátny podnik Lesy SR na Slovensku, kde si vládna koalícia SMER-SD - SNS - ĽS-HZDS po roku 2006 rozdelila posty v manažmente podniku, dozornej rade ako aj v jednotlivých regionálnych závodoch podľa straníckeho kľúča. Politickí nominanti dokázali priviesť predtým ziskový podnik do vysokých strát, až napokon požiadali vládu o „pôžičku“ 67 miliónov eur pod zámienkou hospodárskej krízy.13 Podpora regiónom. Štátne podniky často umiestňujú výrobné kapacity do regiónov, kde majú vládne strany vysokú podporu. Investície sa takto stávajú prostriedkom odmeňovania voličov „za vernosť“, ich umiestňovanie je súčasťou volebnej kampane, a to bez ohľadu na ekonomickú atraktivitu daného regiónu.14 Dobrým príkladom môže byť premiestnenie ústredí viacerých štátnych spoločností a inštitúcií za tretej vlády Vladimíra Mečiara (1994 - 1998) z Bratislavy do Banskej Bystrice (čiže z hlavného mesta, ktoré bolo baštou opozičných strán do jednej z bášt koaličných strán). Zásah do tvorby cien. Udržanie veľkých štátnych monopolov poskytuje politikom možnosť upravovať niektoré ceny tak, aby vyhovovali politickým cieľom. Typickým príkladom môžu byť železnice so „sociálne prijateľnými“ cenami pre zákazníkov. Maďarské štátne železnice MÁV do začiatku reforiem v rokoch 2007 až 2009 poskytovali 46 rôznych druhov zliav vrátane 186
