Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Peter Juščák: GULAG a ženský fenomén. Skúsenosti žien z bývalého Československa v praconvých táboroch GULAG v ZSSR
62 Peter Juščák Táborové deti Do tábora deportovali aj tehotné ženy. Gejza Pásztor z kaukazského tábora hovoril o mnohých ženách, ktoré boli počas oslobodzovania znásilnené a neskôr im v táboroch deti odobrali. Deti v táboroch boli aj plodom táborových vzťahov. Pozoruhodné je, že o vzájomných návštevách mužov a žien vedenie lágrov vedelo a aj keď ich vzťahy zakazovali, nedokázali im zabrániť. Keď sa v mužoch a ženách napriek zničujúcemu prostrediu objavila túžba, vždy si našli spôsob, ako sa tajne stretávať. Boli situácie, keď muži putovali za ženami nocou aj 20 kilometrov a ráno už boli vo svojich lágroch. Slobodné dievčatá využili dvojhodinovú prestávku, spustili sa do bane, do hĺbky 460 metrov po rebríkoch a na konci zmeny späť hore. Takto asi desať mladých dievčat chodilo do bane kvôli chlapcom. Počastovali ich potravinami, láskou.41 Úľavy tehotných žien v práci boli minimálne. Ženy pár týždňov pred pôrodom a pár po pôrode nepracovali. Deti im odoberali hneď ako to bolo možné a umiestňovali do táborových dojčeneckých ústavov a ženy šli naspäť do práce. Matky sa mohli so svojimi deťmi stretávať len výnimočne. Odoberanie detí bola zavedená prax, často ich umiestnili vo vzdialených detských domovoch a matky ich už nikdy nevideli. Takto ženy v lágroch potom trpeli mnohonásobne viac. Na Slovensku sme evidovali dva prípady táborových detí, hoci v skutočnosti ich mohlo byť viac. V Zaporoží sa deportovanej žene z Medzeva narodil syn, ktorého mala spolu s iným Medzevčanom. „Táborový syn“ dnes žije v Nemecku. Dramatický príbeh je osud Ireny Kawaschovej. Osem rokov pobudla v lágri v Eigene, ktorý veľmi dobre opísala Ginsburgová.42 Je veľmi pravdepodobné, že istý čas obe ženy pôsobili spolu v Eigene v táborovej nemocnici. Irena mala utajený vzťah s dozorcom. Podľa slov jej syna, chcel, aby po skončení trestu ostala s ním na Kolyme, no k tomu nedošlo. Otehotnela a dňa 24. februára 1950 porodila v Eigene dieťa. Syn Janko mal len 820 gramov a vyčerpaná chorá matka ho nedokázala dojčiť, nemala mlieko. Dojčila ho žena vo vzdialenej dedine a raz za mesiac, za odmenu chodila za ním peši sedemnásť kilometrov. Stalo sa, že temer zamrzla v zasneženej tajge, dokonca sa stalo, že len-len unikla medveďovi.43 Po troch rokoch deti väzenkýň rozvážali z lágrov do detských domovov. Odviezli aj jej syna do Vladivostoku a matka si naďalej odpykávala trest v tábore. Domov sa dostal až v roku 1955, rok po návrate matky, dnes žije na Slovensku. Okrem žien väzenkýň súvisia s tábormi aj ženy v okolitých obciach. Aj ich príbehy spojené s väzňami táborov častokrát svedčia o tom, že ženy na slobode mali len o máločo lepší život ako ženy v lágroch. Väzenský režim Sovietskeho zväzu sa nekoncentroval len do táborov, nesloboda bola štandardným stavom aj v mestách a obciach. Celý systém spoločnosti predstavoval kontrolu, dohľad, obmedzovanie každého druhu slobody a tresty za porušovanie princípov komunistickej spoločnosti. Trest na nútené práce bol bežným štandardom za akékolVek aj drobné priestupky, prehrešky, niekedy dokonca za domnelé prečiny. Častokrát sa preto úroveň spoločnosti v lágri podobala spoločnosti mimo lágra. Z tohto pohľadu je celkom prirodzené, že ženy z okolia táborov vyhľadávali známosti medzi väzňami. Väzeň 41 KÁNYÁI, Š. Poviem..., s. 141. 42 Pozri: GINSBURGOVÁ, Jevgenija. Strmá cesta. Praha : Odeon, 1992, 724 s. 43 Záznam rozprávania syna Jána Antala, archív Peter Juščák.
