Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Peter Juščák: GULAG a ženský fenomén. Skúsenosti žien z bývalého Československa v praconvých táboroch GULAG v ZSSR
GULAG a ženský fenomén ...63 v ich očiach bol niečím iným ako v duchu sovietskeho systému. Bol predovšetkým človekom, teda tým, čo mu od základu odopierala sovietska moc. Nie však preto, že by proti osobe väzňa niečo mala, napokon, nijaké dôkazy pri súdoch s odvlečenými neboli predostreté. Bolo to preto, že moc ich takto, za zločincov, označila. Gejzu Pásztora si vyhliadla osetská technička. Vyhľadala ho v lágri a pri jednej ceste na pracovisku sa mu ponúkla za manželku. Neakceptovala, že doma už manželku má, jej túžba dostať sa preč zo ZSSR bola oveľa silnejšia ako hocaké morálne zábrany. „Mal som tridsaťdva rokov, roky som sa nestýkal so ženami, túžil som po nich každým nervom,“44 Pavla Tunáka poslal strážnik pre vodu do práčovne. Vnútri ženy ručne prali bielizeň. „Keďma zbadali, všetko nechali tak a vrhli sa ku mne, bolo ich asi pätnásť. Nemali dlho muža a tak do mňa začali dobiedzať, odstrkovali jedna druhú, kričali na seba a vo mne bola maličká dušička. Zrazu vletel dnu vojak so samopalom a rozohnal ich. Ženy kričali na vojaka, vzlykali, vodu som si musel naložiť sám.“45 Opustené ženy Opustené matky bez manželov a synov, ktorí sa stratili vo vare vojny mali celkom iný prístup k väzneným mužom a ženám. Životná skúsenosť ich stavala pred iné rozhodnutia a vo väzňoch videli nič, len koncentrované utrpenie. Je celkom možné, že ubiedenosť väzňov si tieto ženy spájali s vlastnou ubiedenosťou a utrpenie pre nich dostalo univerzálny obsah. Asi takto by sa dal vysvetliť aj častý jav, keď ženy boli voči väzňom zhovievavé a dokonca im pomáhali. Brutálny sovietsky režim priam nabádal k tomu, aby utrpenie väzňov občanov na slobode nech už bolo spôsobené z akýchkoľvek príčin, dokázalo solidarizovať široké skupiny väzňov aj slobodných občanov. Jozef Freimann z Medzeva sa raz dostal von z lágra. „Chodil som pomedzi domy a tu ma volajú dve ženy - mladý pán! Mal som nemeckú uniformu po akomsi mŕtvom vojakovi. - Nedajú si moloko? Dala mi pollitrovú fl’ašku. - Ale rýchlo vypi! Kdeže sme my videli mlieko!“46 Tvrdosť boľševického režimu smerovala aj k vlastným občanom na slobode. Sovietske ženy bez mužov to nemali ľahké ani mimo zónu, na slobode. Sloboda v ZSSR mala veľmi zúžený priestor a pripomínala len miernejší väzenský režim. Boli oblasti, kde rozdiel medzi väzenskou a civilnou zónou bol takmer nepatrný. V nehostinných končinách prepustení väzni často končili v blízkosti lágrov, miesto pobytu bolo stanovené ako pokračovanie trestu. Osamotené ženy na slobode trpeli tiež. Túžba po normálnom živote, po láske a nehe, pohladení sa dokázala zápasiť o svoj život v surovom a bezohľadnom režime, dokázala sa nadýchnuť, vyhnať výhonky a zakvitnúť aj najsurovejšej ľudskej púšti, ktorú predstavoval sovietsky komunistický režim. Pavol Tunák s medzinárodnou skupinou vracajúcich sa väzňov sa na Sachaline zoznámili so ženami z čias stachanovského hnutia. Boli plné rozčarovania nad ich životom, plným ponižovania a príkoria. Keď sa lúčili, dali im na cestu fľašu vodky, ale vraj by im dali rady aj svoje dcéry za ženy, aby nemuseli drieť ako ony.47 44 JUŠČÁK, P. Odvlečení..., s. 227. 45 JUŠČÁK, P. Odvlečení..., s. 227. 46 Freimann, Jozef. Výpoveď odvlečeného, archív Peter Juščák. 47 JUŠČÁK, P. Odvlečení..., s. 269.
