Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
32 Stanislav Mičev neskôr umiestnení aj Tuš a Ivanič. Podľa štatistík, k polovici novembra 1942 bolo v sovietskom zajatí len 70 Slovákov, no nie všetci boli príslušníkmi slovenskej armády, zajatci boli aj príslušníkmi maďarskej armády. Slovenská armáda k tomuto obdobiu evidovala 86 nezvestných, no niektorí z nich prebehli k partizánom a neboli teda v zajatí. Z celkového počtu 60 zajatcov príslušníkov slovenskej armády 30 v zajatí zahynulo. Ich úmrtnosť zodpovedá viac ako 50% úmrtnosti v sovietskych zajateckých táboroch v tomto období.20 Začiatkom roku 1943 sa začal zvyšovať prílev zajatcov do systému UPVI NKVD a to v súvislosti s ofenzívami Červenej armády. Slovákov však pribudlo len 10. Pretrvávala však vysoká úmrtnosť zajatcov, ktorá dosahovala skoro 60 %. Bolo to spôsobené mnohými faktormi. Do zajatia sa dostávali zväčša vyčerpaní a často zranení, či ťažko chorí príslušníci nepriateľských armád. Zima na prelome rokov 1942 - 1943 spôsobovala nedostatočne zaopatreným vojakom veiké problémy a veľa ich zomieralo počas dlhých presunov do zajateckých táborov. UPVI NKVD nebola dostatočne organizačne pripravená na prísun väčšieho počtu zajatcov a svoju úlohu tu zohrával aj nedostatok potravín. Nepriateľské armády v tomto období mali pod svojou kontrolou najúrodnejšie územia vtedajšieho ZSSR. Po úspešnej obkľučovacej operácii pri Stalingrade začala Červená armáda ofenzívu aj v priestore Kavkazu, kde operovala aj slovenská Rýchla divízia. V dňoch 28.-31. januára 1943 sa v obci Ponežukaj dostala do zajatia rota npor. pech. Pavla Marcelyho a predsunutá spravodajská skupina por. Františka Brezinu. V zajatí sa nakoniec ocitlo 32 vojakov a 2 dôstojníci, ktorých odviedli do Majkopu. Ďalších 24 vojakov padlo do zajatia v rámci tej istej akcie. Bola to čata pod velením dóst. zást. Samuela Mravca a guľometný roj Štefana Štofku. Tiež na konci januára sa do zajatia dostali príslušníci divízneho zbrojného parku pod velením por. Jozefa Jeremiáša, spolu bolo zajatých 28 mužov. Niektorí vojaci boli zajatí jednotlivo a časti z nich sa podarilo vrátiť k materským jednotkám, dvaja boli zastrelení na úteku.21 Niekoľko vojakov slovenskej armády sa dostalo do zajatia jednotlivo a zväčša dobrovoľne počkali na príchod Červenej armády, alebo jej išli v ústrety. Známe sú prípady Ernesta Bielika, alebo Rudolfa Glaca, ale aj iných. Začiatkom februára bolo zajatých 37 slovenských vojakov na čele s des. Sečanským v obci Paškovskaja a 20. februára 1943 ďalších 11 vojakov v Staromyšaľavskej na čele s dóst. zást. Ladislavom Predmerským. Straty slovenských jednotiek však neboli veiké. Okrem padlých a ranených v prvých dvoch mesiacoch bolo v Rýchlej divízii evidovaných 85 zajatých a 110 nezvestných, o ktorých možno taktiež hovoriť ako o zajatcoch.22 Nie je mojou úlohou posudzovať na tomto mieste spôsob zajatia, či prechodu slovenských vojakov na sovietsku stranu. Je celkom prirodzené, že mnohí z nich tvrdili, že prešli na sovietsku stranu dobrovoľne v nádeji, že to zlepší ich situáciu v zajatí. Mali už aj informácie o vytvárajúcej sa novej československej jednotke. V niektorých prípadoch to zajatcom pomohlo. Nedôvera sovietskych orgánoch však bola voči vojakom nepriateľskej armády veľká a treba priznať, že aj prirodzená. V niektorých prípadoch ako u Marcelyho jednotky prechod na sovietsku stranu propagandistický využívali. Dňa 15. apríla 1943 požiadalo celkom 124 20 MIČIANIK, P. Slovenská armáda IV... 21 MIČIANIK, Pavol. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) III. - Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. Banská Bystrica : Dali, 2009, s. 322-326. 22 MIČIANIK, P. Slovenská armáda III..., s. 344, 350.
