Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
Slováci v zajateckých táboroch NKVD 25 registračných lístkov a osobných listov a podľa nich by bolo možné identifikovať mnohé dosiaľ neznáme osudy. V tejto fáze sa to však nepodarilo. Napriek tomu táto práca prináša dosiaľ úplne neznámu tému. Aj v odbornej verejnosti na Slovensku totiž prevláda mylná informácia, ktorá nerozoznáva dva samostatné väzenské systémy, ktoré pracovali nezávisle na sebe. Ide o známy systém GULAGu (Glavnoje upravlenije lagerej - Hlavná správa táborov) a GUPVI (Glavnoje upravlenije po delám vojennoplennych i internirovannych - Hlavná správa vojnových zajatcov a internovaných). Obidve tieto zložky boli podriadené NKVD, ale do oboch systémov sa dostávali iné kategórie väzňov. „Je to tak, že slovné spojenie tábory NKVD sa u väčšiny ľudí spája s GULAGom, ktorý sa vďaka, v prvom rade prácam A. I. Solženicyna, stal symbolom stalinskej epochy. Napriek tomu málokto vie, že GULAG mal rodného brata - GUPVI - osobitne tajná organizácia, dokumenty ktorého do nedávnych dôb boli špecialistom nedostupné,“3 V systéme GUPVI to boli spočiatku väznení výlučne vojnoví zajatci, no neskôr aj internované osoby a to tak zo znepriatelených krajín, ako aj občania ZSSR, ktorí boli vyhodnotení ako nespoľahliví po návrate zo zajatia. V prípade, že vojnoví zajatci alebo internovaní boli odsúdení za nejaký kriminálny čin, alebo za nejaký priestupok, mohli sa dostať do systému GULAGu. Nakoniec sa sem dostali aj zajatci odsúdení za vojnové zločiny, ak neboli umiestnení v špeciálnych táboroch. Po zrušení GUPVI však už fungoval len systém GULAGu. Ak sa teda zvykne u nás bežne písať o tom, že občania zo Slovenska boli odvlečení do GULAGu nemusí to tak byť, pretože podľa všetkého sa dostali do táborov systému GUPVI a len neskôr sa mohli dostať do GULAGu. Inak to bolo samozrejme so Slovákmi žijúcimi v ZSSR, ktorí mohli byť väzňami GULAGu, či už za kriminálne prečiny, alebo ako politickí väzni. Naša historiografia sa problematike vojnových zajatcov venovala len okrajovo a to v súvislosti s formovaním 1. československého armádneho zboru v ZSSR, ako aj s nasadením slovenskej armády vo vojne proti ZSSR. Viac sa po roku 1989 pertraktovala tematika občanov Slovenska odvlečených do ZSSR v súvislosti s oslobodzovaním nášho územia Červenou armádou. V Čechách sa problematike dlhodobo venuje Mečislav Bórák a Vladimír Bystrov, ktorí sa čiastočne zaoberali aj osudom vojnových zajatcov. Obísť danú problematiku nemohla ani Milada Pološenská vo svojej publikácii Čechoslováci v GULAGu a československá diplomacie 1945 - 1953, ktorá sa však zaoberá v podstate len poslednou fázou, to znamená repatriáciou vojnových zajatcov, internovaných a odvlečených. Predložená práca sa opiera hlavne o ruské archívne materiály publikované v spomenutých publikáciách. Tieto obsahovali dokumenty Štátneho archívu Ruskej federácie a Centra ochrany historickú-dokumentárnych kolekcií. Archívny výskum prebiehal z týchto dôvodov skoro výlučne v Ruskom štátnom vojensko-historickom archíve, kde sú sústredené materiály NKVD a išlo hlavne o fond lp, čiastočne o fond 4p, osobné údaje o slovenských zajatcoch sú z fondu 470p a použil som aj niektoré iné fondy. Doplňujúce informácie som získal v Slovenskom národnom archíve vo fonde MZV, vo Vojenskom historickom archíve a v Archíve Múzea SNP. Významnou pomocou pri príprave textu boli odborné konzultácie pracovníkov Múzea Veľkej vlasteneckej vojny 1941 - 1945 v Moskve a ich pobočky v Krasnogorsku. 3 BEZBORODOVA, Irina Vladimirovna. Inostrannye voennolennye i internovannye v SSSR: iz istorii dejateľnosti Upravelenija po delám voennoplennych i internovannych NKVD-MVD SSSR v poslevoennyj period (1945 - 1953 gg.). In: Otečestvennaja istorija, 1997, č. 5, s. 165.
