Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
26 Stanislav Mičev Slovenskí zajatci z radov Poľskej armády Prví slovenskí zajatci sa dostali do sovietskych zajateckých táborov v súvislosti s obsadzovaním východných území Poľska (alebo území západnej Ukrajiny a Bieloruska). Boli to slovenskí príslušníci poľskej armády, utečenci, ktorí sa nádejali nájsť útočište v ZSSR a príslušníci Svobodovej jednotky. Slovenská vláda v rokoch 1940 a prvej polovici roku 1941 prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí vyvinula úsilie o návrat (repatriovanie) Slovákov, ktorí sa ako príslušníci poľskej armády dostali do sovietskeho alebo nemeckého zajatia. Slovenské orgány zostavili zoznamy slovenských občanov, ktorí sa mohli nachádzať v zajateckých táboroch. Na základe tejto iniciatívy sovietsky komisariát pre zahraničné veci nótou číslo CE 400/a SI. zo dňa 13. januára 1941 oznámil, že nemá námietky proti repatriácii 19 vojakov poľskej armády, ktorí sú príslušní do Slovenskej republiky. Sovietske orgány preverovali ešte ďalšie osoby, ktoré žiadala vydať Slovenská republika. Zajatci mali byť odovzdaní zástupcovi slovenského vyslanectva na hranici v Brest-Litovsku. Slováci im mali vystaviť hromadný pas, ktorý bude opatrený nemeckým prechodným vízom a sovietskym výjazdným vízom. Individuálne doklady nebolo podľa sovietskej strany možné vystaviť, kvôli urýchleniu celého procesu. Slovenské veľvyslanectvo v Moskve žiadalo MZV o zabezpečenie koordinácie s nemeckou stranou a zabezpečenie financií na prepravu repatriovaných.4 Na následnej porade ministerstva vnútra, ministerstva národnej obrany a ministerstva zahraničných vecí sa preberali konkrétne otázky repatriácie. V nasledujúcom prípise ministerstvo vnútra upozorňovalo najmä na to, aby boli repatriovaní len občania Slovenskej republiky, teda tí príslušníci poľskej armády, ktorí pochádzali z prinavrátených obcí. Po ich prevzatí na území Slovenskej republiky, čo malo byť na hraničnom prechode Suchá Hora, mali byť prepravení do vojenských ubikácií v Dolnom Kubíne. Tu sa mali podrobiť lekárskej prehliadke a podľa lekárskych zistení mali zostať v karanténe na nevyhnutnú dobu, po ktorej mali byť prepustení do obcí svojho pobytu.5 Československý légión Po napadnutí Poľska nacistickým Nemeckom 1. septembra 1939 sa dostal do nedobrej situácie aj tvoriaci sa Československý légión v Poľsku. V tejto dobe bol umiestnený vo výcvikovom tábore Leszno v severovýchodnom Poľsku, čo jeho veliteľovi pplk. Ludvikovi Svobodovi našťastie poskytovalo dostatočný priestor na evakuáciu jednotky smerom do Rumunska. Skoro ráno 12. septembra došlo k nástupu jednotky, ktorá mala vtedy 850 príslušníkov vrátane jednej ženy. Po nástupe došlo k pešiemu pochodu na železničnú stanicu Baranoviči, kde jednotka nastúpila do vlakovej súpravy. Ráno 13. septembra dorazil vlak do stanice Krásne. Tu bol odklonený smerom na Tarnopol a večer dorazili do Zborová. Večer sa zastavil v poslednej stanici pred Tarnopolom v Hluboczku Wielkim. Tu sa príslušníci jednotky ubytovali. Pri nálete nemeckých lietadiel došlo aj k stratám, keď zahynuli dvaja príslušníci jednotky. Situácia nebola jednoduchá a tak Svoboda zvolal dôstojníkov, aby boli informovaní o situácii. Sám potom odišiel zistiť situáciu v Tarnopoli. Neskoro poobede k jednotke dorazil gen. Lev Prchala so skupinou dôstojníkov. Jeho úmyslom bolo umožniť 4 Slovenský národný archív (ďalej SNA) Bratislava, fond (ďalej f.) Ministerstvo zahraničných vecí (ďalej MZV), kart. 547. 5 SNA Bratislava, f. MZV, kart. 547.
