Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)
I. Východiská
I. 2 Základné pojmy a teórie 27 etnickej skupiny musí vychádzať istý počet vzdelaných ľudí), 3) pomerne vysoká úroveň sociálnej komunikácie, včítane gramotnosti, zaškolovania a trhových vzťahov, 4) z národného hľadiska relevantné záujmové konflikty“ (cit. d. 12). Posledným bodom Hroch rozumie jazykové/náboženské konflikty, ktoré zainteresované strany chápu nie ako triedne protiklady, ale ako národný konflikt, „ako hrozbu pre spoločnú kultúru alebo nejaký partikulárny jazyk, či etnický záujem“ (cit. d. 10). Hroch túto svoju štúdiu písal v roku 1993, a etnicko-národné konflikty po páde socializmu chápal nie tak, ako boli vnímané všeobecne, t. j. ako vášne, ktoré boli po dobu 40 rokov socializmu potlačené a teraz konečne dostali voľnú cestu. „Je omnoho plauzibilnejšie vnímať sily pretvárajúce strednú a východnú Európu v priebehu posledného desaťročia ako ‘nové nacionálne hnutia’, ktorých ciele sú v mnohom analogické s cieľmi hnutí z 19. storočia a zároveň sú medzi nimi signifikantné rozdiely“ (cit. d. 14). „Oslabením či rozpadom tradičných väzieb potreba novej kolektívnej identity zjednotila ľudí z rôznych sociálnych tried a politických prúdov do jedného nacionálneho hnutia. Podobne sa dnes po páde komunistickej vlády a centrálneho plánovania rozpadávajú rodinné väzby, zanechávajúc po sebe všeobecnú úzkosť a neistotu, v ktorej národná idea preberá úlohu kolektívnej integrácie. V ťažkých krízových situáciách sa ľudia charakteristickým spôsobom prikláňajú k tomu, aby precenili pocit istoty, ktorý im ponúka ich vlastné národné spoločenstvo“ (cit. d. 15). Na záver by som sa opäť vrátila k myšlienke o paralele, ktorú mnohi vkladajú do vzťahu medzi národom a nevyhnutnosťou homogenizácie jeho príslušníkov. Idea zjednocovania, ktorá zohrala významnú úlohu vo vývine národov, nevylučuje skutočnosť, že vo väčšine národných štátov (prinajmenšom v našich končinách) žili vždy etnické a/alebo národné menšiny. Ako konštatuje Zygmunt Bauman, špecifičnosť menšín nie je dôsledkom individuálnych vlastností alebo spoločných stratégií správania sa jedincov patriacich k danej menšine, ale spoločenského kontextu, ktorý ich násilím urobil tými, čím sú (Bauman 2001:71). Národ sa budoval podľa princípu „jeden štát - jeden národ“, ktorý vylučoval etnickú rôznorodosť občanov. Kultúrne homogénny štátotvorný národ považoval tieto kultúrne rozdiely za pozostatky minulosti a štátna moc urobila všetko preto, aby ich likvidovala. Odvolávaním sa na spoločný národný charakter, čo bolo najdôležitejším ideologickým prostriedkom vytvorenia vlasteneckej lojality a podriadenosti, sa dostala do konfrontácie s touto kultúrnou rôznorodosťou, „s realitou rozmanitých jazykov (teraz predefinovaných na lokálne alebo kmeňové dialekty, ktoré by mal nahradiť jeden uznávaný národný jazyk), tradícií a zvykov (teraz predefinovaných na provinčnosť, ktorú by mal nahradiť jediný štandardný historický príbeh a štandardný kalendár zložený zo spomienkových rituálov)“ (tamtiež). Podľa Baumana nacionalisti budujúci homogénny národ sa ich najprv pokúšali prevychovávať a presvedčovať, no čoskoro pristúpili k násiliu, „obrana lokálnej alebo etnickej autonómie bola kriminalizovaná, vodcovia etnického odporu boli vyhlásení za buričov alebo teroristov a boli uväznení alebo sťatí. Používanie „dialektov“ na verejných miestach bolo trestané. Nacionalistický plán asimilovať rôznorodosť zdedených foriem života a rozpustiť ich v jedinej národnej forme bol a musel byť podporovaný mocou. Moderný štát potreboval nacionalistické šialenstvo ako najdôležitejší argument pre legitimizáciu svojej suverenity rovnako, ako nacionalizmus potreboval silný štát, aby naplnil svoj unifikačný cieľ. (...) Komunity - či už etnické alebo lokálne - boli hlavnými podozrivými a najväčšími nepriateľmi. Osudy týchto menšín boli v dejinách rôzne. Niektoré splynuli so štátotvorným národom, iné sa zachovali a zostalo aj ich menšinové postavenie. Boli/sú také, ktoré sa samy stali štátotvorným národom, a sú aj populácie, ktorých pozícia sa v priebehu 20. storočia viackrát zmenila.
