Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
98 Zoltán Szalay alebo rozhodnutia, uvádzať adresáta na doručovaných dokumentoch a obálkach. Ide o fakultatívne ustanovenie, zákon nikde nevylučuje možnosť používania štátneho jazyka, ale pokiaľ by bolo v príslušnom súdnom okrese postačujúce používanie menšinového jazyka, jazykový zákon upúšťa od povinného používania štátneho jazyka. Tým vlastne, aj keď to zákon expressis verbis neustanovuje, umožňuje používanie jazyka menšiny ako úradného jazyka. Používanie jazykov národnostných menšín upravuje aj rad ďalších predpisov. ČI. 1 bod m) vykonávacieho predpisu, resp. čl. 33 a 40 ustanovujú jazyk pečiatok na rozhodnutiach a verejných listinách. V prípade dvojjazyčných rozhodnutí a verejných listín sa ustanovuje povinnosť používať dvojjazyčné pečiatky, ak je to organickou súčasťou vybavenia veci. Vyhlášky súdov a úradov „menšinových okresov“ sú tiež dvojjazyčné. Vyhláška ministra povereného správou Slovenska č. 4148 z 25. júla 1919 umožňuje používanie dvojjazyčných okrúhlych pečiatok na územiach obývaných maďarskou menšinou. Vykonávací predpis umožnil viacjazyčnosť cestovných pasov a iných cestovných dokladov. Podľa nariadenia vlády č. 244 z r. 1923 možno používať oficiálne funkcie verejných činiteľov aj v menšinovom jazyku. Štát sa aktívne podieľal na odstraňovaní prípadných nedostatkov pri používaní jazykov menšín v praxi: jednotlivé ministerstvá určili oficiálne označenie podriadených orgánov v menšinovom jazyku v samostatných predpisoch (konkrétne išlo o nemecký, poľský a maďarský jazyk).22 Výborným príkladom priamej účasti štátu na úlohách v oblasti používania menšinových jazykov je zákon č. 500/1921 Zb., na základe ktorého sa Zbierka zákonov a nariadení československého štátu popri oficiálnom, československom znení vydávala súčasne s originálom aj v nemeckom, poľskom a maďarskom preklade. Takáto prax sa uplatňovala do roku 1938. Ďalšie dôležité ustanovenie z pohľadu menšinových jazykov obsahuje tzv. bankový zákon (zákon č. 347/1920 Zb.), ktorý ustanovuje, že text bankoviek sa uvádza v štátnom jazyku, ale hodnotu bankovky treba uviesť aj v slovenskom, ruskom, nemeckom, poľskom a maďarskom jazyku. Táto úprava je zaujímavým príkladom na postavenie slovenského jazyka ako „menšinového“ a taktiež na nedostatok životaschopnosti fikcie „československého jazyka“. § 8 bankového zákona ustanovil ďalšie pravidlá používania jazykov tzv. „ceduľovou bankou“ - centrálnou bankou. Vnútorným úradným jazykom banky, ako aj rokovacím jazykom na valných zhromaždeniach a bankových schôdzach bol jazyk československý. V tomto jazyku zverejňovala banka svoje vyhlášky a výkazy. V mestách, kde žilo aspoň 20 % obyvateľov patriacich k národnostnej menšine, sa k oznamom povinne pripájal preklad v príslušnom menšinovom jazyku. Podobné pravidlo platilo pre nápisy na budovách banky a vo vnútri budov banky. Právny poriadok prvej republiky bol veľkorysý voči poslancom národného zhromaždenia. Zákon č. 325/1920 Zb. umožnil poslancom nemeckej, ruskej, maďarskej a poľskej národnosti, aby vystupovali vo svojom materinskom jazyku, resp. aby predkladali svoje návrhy, otázky, interpelácie a zložili poslanecký sľub vo svojom materinskom jazyku. Taktiež počas hlasovania podľa mena mohli používať tento jazyk a správy prezidenta republiky adresované poslaneckej snemovni sa vydávali aj v jazykoch menšín. 22. József Gyönyör spomína nariadenie Ministerstva vnútra č. 26 711 z 22. mája 1922 a obežník Ministerstva zahraničných vecí č. 194 601-1. z 24. novembra 1924 (s presným menšinovým označením Československej republiky).
