Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Jazykové práva menšín na Slovensku... 99 2.3.3 Používanie jazykov v samospráve § 3 jazykového zákona formuluje v podstate minimálne požiadavky štátu ohľadom používania jazykov samosprávnymi úradmi, zastupiteľskými zbormi a verejnými korporáciami. Ustanovuje, že ústne a písomné podania v československom jazyku sú príslušné orgány povinné prijímať a vybaviť. Na zhromaždeniach a rokovaniach je vždy umožnené používanie štátneho jazyka. V súvislosti s jazykom verejných vyhlášok zákon splnomocňuje výkonnú moc na prijatie úpravy. § 3 ods. 4 odkazuje na pravidlá používania jazyka menšiny pomerne všeobecne: „Za podmienok § 2 samosprávne úrady, zastupiteľské zbory a verejné korporácie sú povinné prijímať a vybavovať podania v inom než československom jazyku a na zhromaždeniach a rokovaniach umožniť používanie aj iného jazyka.“ Hlavnú rolu pri úprave používania jazykov v územnej samospráve má rokovací jazyk Qednací jazyk). Určenie rokovacieho jazyka patrí do pôsobnosti obce23, ale musia sa dodržať podmienky upravené vykonávacím predpisom zákona. Vo vykonávacom predpise sa uvádzajú tri možnosti: a) štátny jazyk ako výlučný rokovací jazyk obce, pokiaľ žiadna menšina nedosahuje hranicu 20 %, b) dvojjazyčnosť: rokovacím jazykom obce je aj štátny jazyk, pokiaľ počet obyvateľov obce patriacich k štátnemu jazyku je vyšší ako počet obyvateľov patriacich k jazyku vyhlásenému za rokovací jazyk, resp. ak podiel obyvateľov patriacich k štátnemu jazyku dosahuje v obci 50 %, c) pokiaľ sa predtým uvedené prípady neaplikujú, môže sa jazyk menšiny používať ako výlučný rokovací jazyk. V rokovacom jazyku sa koná zasadnutie obecného zastupiteľstva, obecnej rady a komisií. V tomto jazyku sa zverejňujú vyhlášky obecných úradov. V tejto oblasti sa ale zavádza ďalšie, nové pravidlo, podľa ktorého sa v obciach s počtom obyvateľov najmenej tritisíc osôb vyhlášky zverejňujú aj v štátnom jazyku. V prípade dopravných značiek je tiež v každom prípade povinná dvojjazyčnosť, teda používanie aj štátneho jazyka, a to na prvom mieste. V oblasti vybavovania podaní má rokovací jazyk tiež významné postavenie. Obec môže vybaviť akékoľvek podanie vo svojom rokovacom jazyku. Podania napísané v rokovacom jazyku je obec povinná vybaviť v tomto jazyku. Zaujímavé obmedzenie sa vzťahuje na používanie štátneho jazyka: Pokiaľ štátny jazyk nebol alebo nemohol byť ustanovený za rokovací jazyk obce, obec nemôže vybaviť podanie v štátnom jazyku. Je však povinná prijať a vybaviť všetky podania napísané v štátnom jazyku, ak je ten aj rokovacím jazykom. Pokiaľ ide o podanie v inom ako rokovacom jazyku, ale k danému jazyku patrí najmenej 20 % obyvateľov obce, je povinná vybaviť podanie v jazyku, v ktorom bolo napísané. Čo sa týka aplikácie tejto, na prvý pohľad veľkorysej, úpravy v oblasti používania menšinových jazykov, Attila Simon upozorňuje na nedostatky, ktoré sa ukázali v praxi. „Tieto pozitíva boli »vyvažované« tým, že na rozdiel od regiónov obývaných sudetskými Nemcami, kde sa takmer úplne uplatnilo používanie nemeckého jazyka, na poštových 23. ČI. 70 a 71 vykonávacieho predpisu.
