Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)

Tartalom - Štúdie

Jazykové práva menšín na Slovensku... 97

Používanie jazykov národnostných menšín upravuje jazykový zákon v § 2. Presnejšie, ide skôr o určenie rámca tejto úpravy, toto ustanovenie totiž vo veľkej miere prenecháva podrobnejšiu úpravu na vykonávacie predpisy k zákonu. Tu sa zavádza aj územný princíp, a to nasledovným spôsobom: ide o také „súdne okresy“, v ktorých podľa posledného sčítania ľudu žije 20 % občanov s rovnakým, ale nie československým jazykom. Tie súdy a orgány, ktorých pôsobnosť sa vzťahuje na takéto súdne okresy, sú povinné dodržiavať ustanovenia týkajúce sa používania jazykov národnostných menšín. Treba zdôrazniť, že nejde len o tie orgány, ktoré majú sídlo na území daného súdneho okresu, ale aj o tie ústredné orgány štátnej správy, do pôsobnosti ktorých daný súdny okres patrí.19 Tieto ustanovenia sú nasledovné:

a) povinnosť prijímať podania napísané v jazyku národnostnej menšiny oprávnenej na danom území používať svoj jazyk;

b) povinnosť používať ich jazyk pri styku s príslušníkmi národnostných menšín, bez ohľadu na jazyk podania20;

c) povinnosť vybaviť podania napísané v jazyku menšiny nielen v štátnom jazyku, ale aj v jazyku menšiny. V tomto prípade teda ide o dvojjazyčné vybavenie, kde (na základe čl. 25 vykonávacieho predpisu) na prvom mieste figuruje verzia v štátnom jazyku. Vybavenie v jazyku menšiny nie je prekladom československého vybavenia, ale považuje sa za originálny text. V prípade rozdielov medzi zneniami v dvoch jazykoch je rozhodujúce znenie v štátnom jazyku (na základe rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu zo 4. septembra 1925);

d) § 2 ods. 4 upravuje vnútornú agendu nasledujúcim spôsobom: „Verejný žalobca je povinný za rovnakých podmienok podať obžalobu proti obvinenému aj v tomto jazyku, prípadne iba v tomto jazyku.“ Keďže tu nejde o komunikáciu smerom k obvinenému, ale o komunikáciu medzi verejným žalobcom a súdom, ide vlastne o vnútornú agendu. Čo sa týka súdnych rozhodnutí, povinne sa vydávajú aj v jazyku obvineného, ibaže by sa obvinený tohto práva vzdal;

e) Jazykový zákon nevylučuje ani jednojazyčné vybavovanie výlučne v jazyku národnostnej menšiny. Podľa § 2 ods. 3 „nariadenie má ustanoviť, v akom rozsahu a v ktorých súdnych okresoch a úradoch, ktorých pôsobnosť sa vzťahuje na jediný okres, a to na okres s národnostnou menšinou, a obdobne na ktorých inštančne bezprostredne nadriadených súdoch a úradoch môže prebiehať vybavovanie iba v jazyku strany“. Čl. 37 až 40 vykonávacieho predpisu ustanovujú podmienky vybavovania výlučne v jazyku národnostnej menšiny. Hlavnou požiadavkou je, aby najmenej dve tretiny obyvateľov súdneho okresu tvorili príslušníci rovnakého jazyka odlišného od štátneho jazyka.21 Ak ide o takýto okres a podanie bolo podané osobou patriacou k menšine v jazyku menšiny a každá zo strán patrí k tejto menšine, alebo v prípade, že konanie sa nezačalo podaním a konania sa zúčastňujú výlučne osoby patriace k menšine, je možné vybaviť podanie a doručiť rozhodnutie výlučne v jazyku menšiny; rovnako je možné vydať rozhodnutie výlučne v jazyku menšiny v prípade konania začatého bez podania, pojednávať so stranami a vyhotovovať zápisnice alebo úradné záznamy, vydávať uznesenia

19. Petráš 2009, s. 314.

20. Podľa čl. 24 vykonávacieho predpisu.

21. Tento podiel sa prostredníctvom nariadenia vlády č. 229/1928 Zb. zmenil na 75-percentný.