Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
96 Zoltán Szalay - v ktorom sa píše hlavný text bankoviek,- ktorý je jazykom velenia a služobným jazykom obrannej sily; pri styku s mužstvom sa môže používať aj materinský jazyk príslušníkov. Ďalšie zákony upravovali aj iné funkcie československého jazyka ako štátneho a úradného jazyka:- v tomto jazyku sa vyhlasuje autentický text zákonov a nariadení (zákon č. 500/1920 Zb.),- je rokovacím jazykom zákonodarného zboru (zákony č. 325/1920 Zb. a 326/1920 Zb.),- je povinným predmetom na každej strednej škole a ústave na výchovu pedagógov bez ohľadu na príslušný vyučovací jazyk (zákon č. 137/1923 Zb.),- je jazykom medzinárodných zmlúv,- veľký znak republiky obsahuje heslo „Pravda vitézi“ a nápis „Republika Československá“ len v tomto jazyku,- spisy a listiny prezidenta republiky (okrem čisto súkromných) sú vybavené týmto okrúhlym nápisom: „President republiky Československé“,16 v tomto jazyku sa píše text československých kovových a papierových platidiel a kolkov17 atď. 2.3.2 Používanie jazykov menšín V prvej Československej republike neexistoval osobitný zákon o používaní jazykov národnostných menšín, jazykové práva národnostných menšín upravoval zásadne zákon č. 122/1920 Zb. Najvýznamnejším rozdielom medzi úpravou používania štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín bolo, že používanie jazykov národnostných menšín sa upravovalo na základe územného princípu. Ako sa to spomínalo vyššie, takáto úprava nemusela byť bezpodmienečne v súlade so zmluvou zo Saint-Germain-en-Laye. Jazykový zákon z roku 1920 zaviedol tú 20-percentnú hranicu, ktorá má v slovenskom jazykovom práve dodnes rozhodujúci význam. Uzákonenie 20-percentnej hranice vyplývalo z rôznych predchádzajúcich historických udalostí. Pred prvou svetovou vojnou obsahovali návrhy súvisiace s používaním jazykov v habsburskom Česku tiež 20-percentnú hranicu, ako napríklad návrh Jakuba Škardu z roku 1888 alebo plán Buquoy z roku 1910. V jednom českom návrhu z roku 1889 sa uvádzala 25-percentná hranica na uplatňovanie jazykových práv. 20-percentná hranica sa objavuje napríklad aj v uhorskom zákone o rovnoprávnosti národností (zákon č. 44/1868), konkrétne pri úprave jazyka zápisníc municľpií (zápisnica sa popri úradnom jazyku štátu vedie aj v tom jazyku, ktorý si želá za jazyk zápisnice najmenej jedna pätina - t. j. 20 % - mestského zastupiteľstva). József Gyönyör v tejto súvislosti poznamenáva, že Česi pôvodne považovali 20-percentnú hranicu za privysokú a taktiež za „prostriedok germanizácie“, ich stanovisko sa zmenilo až po vzniku samostatného Československa.18 16. V tomto prípade, samozrejme, bolo treba vybrať spomedzi dvoch jazykov, ktoré sa oficiálne považovali za jeden - z českého a zo slovenského, a ako to vyplýva aj z uvedených príkladov, do popredia sa spravidla dostal český jazyk. 17. Zároveň však podľa vykonávacieho predpisu na rube bankoviek bolo treba uviesť hodnotu platidiel aj v menšinových jazykoch. 18. Gyönyör 1994, s. 90.
