Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Jazykové práva menšín na Slovensku... 101 3 Stav menšinových jazykových práv v období rozpadu prvej Československej republiky Obdobie od konca 30. rokov charakterizovalo postupné obmedzovanie jazykových práv národnostných menšín a nakoniec ich absolútne odstránenie z právneho poriadku na území Slovenska. Procesy zamerané na ochranu práv národnostných menšín z obdobia prvej československej republiky sa zastavili, počas totalít sa dokonca obrátili a stabilizácia spoločenského postavenia národnostných menšín trvala celé desaťročia. Stopercentne sa ale ich postavenie nevyriešilo a v oblasti legislatívy naďalej prevládal chaotický stav. Čiastočné riešenia zavedené v prvej republike sa nie celkom osvedčili26, no nasledujúce desaťročia nepriniesli ani takéto riešenia a vývoj jazykových práv výrazne zavrátili. 3.1 Pokusy o riešenie otázok jazykového práva pred rozpadom československého štátu Prvá Československá republika zabezpečovala v oblasti používania menšinových jazykov de iure široký priestor, avšak v praxi nebola schopná dostatočnou efektivitou riešiť vznikajúce problémy. Vo verejnej správe „často dochádzalo k takému výraznému uprednostňovaniu štátneho jazyka, že aj Najvyšší správny súd musel v niektorých prípadoch konštatovať protiprávnosť takejto praxe“.27 Jednotlivé národnostné menšiny začali na konci 30. rokov 20. storočia prichádzať so svojimi vlastnými návrhmi na usporiadanie národnostnej otázky. Ich významnú časť tvorili návrhy na riešenie problémov v oblasti jazykových práv. Najvýznamnejším návrhom bolo memorandum Sudetonemeckej strany, ktoré bolo predložené predsedovi vlády Milanovi Hodžovi 8. júna 1938. Toto memorandum obsahovalo viac radikálnych myšlienok, napríklad návrh na vytvorenie tzv. „národného katastra“ - žiadalo sa v ňom vytvorenie územnej autonómie pre národnostné menšiny, rozdelenie národného zhromaždenie na národné kúrie či zriadenie národnostných sekcií na ministerstvách. V oblasti používania jazykov si memorandum vytýčilo za cieľ používanie jazykov národnostných menšín vo verejnej správe a v parlamente, čo sa však podľa platných a účinných československých zákonov považovalo za zabezpečené. Československá vláda schválila 26. júla 1938 „národnostný štatút“, ktorý predpokladal usporiadanie národnostnej otázky, zrovnoprávnenie národov a národností a prijatie nového zákona o používaní jazykov, resp. sa v ňom spomínala aj autonómia. V oblasti používania jazykov sa mala zmeniť 20-percentná hranica, nemecký, maďarský a poľský jazyk sa mali stať úradnými jazykmi na regionálnej úrovni. 15-percentná hranica na používanie menšinových jazykov zakotvená v štatúte sa nepozdávala ani Maďarom, ktorí na rokovaniach s vládou mali oveľa slabšiu vyjednávaciu silu ako Nemci. Zjednotená maďarská strana „považovala za nedostatočné zníženie jazykovej hranice z 20-percentnej na 15-percentnú, keďže tým by jednak aj naďalej zostalo bez jazykových práv asi 200 000 Maďarov a jednak - ako sa to už stalo v minulosti - by takúto úpravu mohla vláda obísť zmenou hraníc správnych celkov“.28 26. Podľa Reného Petráša úprava používania jazykov v prvej republike bola v značnej miere prejavom českého nacionalizmu a neprispela k zmiereniu s národnostnými menšinami. Petráš 2009, s. 322. 27. Tamtiež. 28. Simon 2010, s. 147.
