Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
102 Zoltán Szalay Prijatie štatútu v tejto podobe však predsa znamenalo (čiastočný) úspech menšín a ústup československej vlády, v ktorom zohral veľkú úlohu aj medzinárodný tlak. Dokument prešiel v päťmesačnom období schvaľovania zásadnými zmenami, vláda robila stále viac ústupkov menšinám (predovšetkým zástupcom Sudetonemeckej strany). V nasledujúcom období došlo k početným pokusom o vyriešenie národnostných (a v rámci toho jazykových) otázok29, ani jeden z nich sa však nepodarilo realizovať kvôli rozpadu republiky. 4 Jazykové práva menšín v období nezávislého slovenského štátu Ústava samostatného slovenského štátu, čiže ústavný zákon č. 185/1939 Zb. bol vyhlásený 31. júla 1939 v Slovenskom zákonníku. Na území vojnového slovenského štátu zostalo (podľa údajov z roku 1938) 67 502 občanov maďarskej národnosti. Do roku 1940 sa ich počet znížil na 53 128, z toho 45 880 ľudí malo slovenské štátne občianstvo.30 Jedným z charakteristických znakov tejto slovenskej ústavy bolo, že ľudským právam venovala pomerne malý priestor. V desiatej hlave ústavy sa dokonca uprednostňovali povinnosti občanov pred ich právami. Garantovala ochranu života, slobody a majetku ľudí (v texte: „obyvateľstva“) bez ohľadu na pôvod, národnosť, náboženstvo a povolanie, ale zároveň pripúšťala obmedzenie tejto ochrany na základe ustanovení osobitných zákonov. Osobitná hlava je venovaná úprave práv národnostných menšín. Ide o predposlednú, dvanástu hlavu ústavy s názvom „Národnostné skupiny“. Už z názvu je vidno, že nejde o „menšiny“, takže terminológiu môžeme považovať z hľadiska národnostných menšín za výhodnú. Čo sa týka jazykových práv, podľa § 94 sú národnostné skupiny oprávnené používať svoj jazyk vo verejnom živote a vo vzdelávaní („v školách“), čo by mal upravovať osobitný zákon. Túto veľkorysú úpravu ale znemožnilo posledné ustanovenie hlavy, ktoré znelo: §95 „Práva národnostných skupín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny.“ Týmto sa teda dostal do slovenského právneho poriadku princíp reciprocity, bez ohľadu na jeho neprimeranosť spočívajúcu v odlišnostiach postavenia národnostných menšín v jednotlivých štátoch. Toto ustanovenie ústavy „zostalo základným politickým nástrojom obrannej politiky proti Maďarsku mnohokrát využívaným v praxi až do roku 1945“.31 Školský systém, resp. bohoslužby v maďarskom jazyku však zostali v tomto období ešte nedotknuté.32 29. René Petrái spomína zaujímavý nápad českého ústavného sudcu Zdenka Pešku (ktorý mimochodom vyslovene pozitívne pristupoval aj k národnostnému štatútu) vytvoriť v rámci ústavného súdu špeciálnu radu pre menšinové záležitosti. Petráš 2009, s. 258 - 259. 30. Hetényi 2008 s. 95. 31. Hetényi 2008, s. 98. 32. V roku 1939 sa učilo v 40 školách s vyučovacím jazykom maďarským cca 4500 detí. Počet bohoslužieb v maďarskom jazyku zostal približne na úrovni spred roku 1939.
