Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
100 Zoltán Szalay úradoch a železničných staniciach južného Slovenska chýbali maďarské informačné tabule, aj názvy železničných staníc boli vypísané jedine v slovenčine. Boli porušené aj pravidlá úradného styku ustanovené vykonávacím predpisom jazykového zákona, keďže okresné úrady si dopisovali aj s dedinami s maďarskou väčšinou v slovenčine, úrady odpovedali na maďarské podania spravidla po slovensky, výpisy z matrík sa v rozpore s predpismi vydávali aj v rýdzo maďarských obciach po slovensky. Nemožno nechať bez povšimnutia, že vláda s cielenými zmenami hraníc správnych celkov vykonala také zmeny v národnostnom zložení jednotlivých súdnych okresov, ktoré zužovali možnosti aplikácie 20-percentnej hranice na používanie jazyka.’’24 Na tieto nezrovnalosti poukazovalo memorandum Zjednotenej maďarskej strany z roku 1936, ktoré hľadalo dôvody nedostatkov aplikácie jazykového zákona najmä v oneskorenom vydaní vykonávacích predpisov a v udomácnení určitej reštriktľvnej praxe, resp. v „personálnych dôvodoch“.25 2.3.4 Úprava používania názvov obcí Úprava používania názvov obcí bola riešená v rámci osobitného zákona, a to zákona č. 266/1920 Zb. o názvoch miest, obcí, osád a ulíc, ako i označovaní obcí miestnymi tabuľkami a číslovaní domov, ustanovenia ktorého boli spresnené v nariadení vlády č. 324/1920 Zb. Ustanovením názvov miest a obcí bolo poverené ministerstvo vnútra a nariadenie vlády určilo, že minister vnútra opatrí jednotlivé obce názvami, ktoré „si vytvoril jazyk československý“. Umožňuje sa však aj ustanovenie názvov obcí v jazyku národnostnej menšiny, a to v nasledujúcich prípadoch:- ak v príslušnom meste, obci alebo osade žije aspoň 20 % štátnych občanov toho istého, ale iného než československého jazyka,- ide o sídlo súdu alebo úradu, ktorého pôsobnosť sa vzťahuje na súdny okres, v ktorom podľa posledného sčítania obyvateľov žije aspoň 20 % príslušníkov národnostnej menšiny,- ide o mestá, obce a osady, pre ktoré si jazyk československý nevytvoril zvláštny názov. Ministerstvo vnútra teda môže oficiálne schváliť názov obce v jazyku menšiny a súdy, štátne a verejné úrady, orgány, ústavy, podniky a strany v styku s nimi povinne používajú takto schválený názov. (S výnimkou komunikácie s cudzinou; je zaujímavé, že v tomto prípade nie je používanie menšinového jazyka prípustné.) V tomto kontexte sa jazyk menšiny opäť používa ako oficiálny jazyk, aj keď sa tento status aplikuje v podstate nepriamo. V prípade názvov ulíc prenecháva nariadenie vlády právomoc rozhodovať o jazyku obecnému zastupiteľstvu s tým, že na tabuliach s názvami ulíc na prvom mieste figuruje názov v československom jazyku (to platí aj pre tabule s názvami obcí). Používanie názvov obcí v tlači právny poriadok prvej Československej republiky žiadnym spôsobom neupravoval. 24. Simon 2010, s. 62. 25. Tamtiež.
