Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Národnostný štatút z roku 1938 a maďarská menšina 97

júna. Hodža na tomto stretnutí, priebeh ktorého poznáme z hlásení Szüllőho a Korlátha pre Budapešť,34 očividne chcel len sondovať postoje ZMS. Skupinu ubezpečoval, že zo svojej strany je odhodlaný uspokojivo riešiť národnostnú otázku, a zdôraznil, že v tom mu nezabránia ani prípadné obštrukcie koaličných strán. Delegáciu informoval, že návrh štatútu ešte nie je hotový, takže je priestor pre zapracovanie maďarských pripomienok, no návrh chce predložiť do parlamentu ešte v priebehu júla. Nakoniec v reakcii na námietku Esterházyho, že československá tlač považuje štatút za čisto česko-nemeckú záležitosť, ministerský predseda potvrdil, že sa štatút bude vzťahovať rovnako na všetky národnosti, teda Maďari dostanú tie isté práva, ako Nemci.

Vedenie ZMS prerokovalo výstup z rokovaní už na druhý deň, 30. júna. Snahu ministerského predsedu o dohodu kvalifikovali ako úprimnú, napriek tomu nedávali konečnej dohode veľkú šancu. Domnievali sa totiž, že v československej vládnej koalícii nie každý je za splnenie požiadaviek národností. Ich skepticizmus potvrdzoval aj incident, ktorý sa práve v tých dňoch odohral v Nových Zámkoch. Kým sa totiž v druhej polovici júna v niektorých oblastiach začalo s vykonávaním nariadenia vlády z 3. marca vo veci dvojjazyčných nápisov na železniciach a poštách, v Nových Zámkoch, v jednom z hospodárskych a politických centier Maďarov na Slovensku, na pošte odstránili maďarské nápisy. Pravda, podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 1930 v meste bolo len 45 % Maďarov, no mesto si stále zachovávalo celkový maďarský ráz. Nielen ZMS, ale aj sociálnodemokratický poslanec Schulcz intervenoval u ministerského predsedu, vďaka čomu v polovine júla bola na pošte zjednaná náprava a veci sa vrátili do pôvodného stavu.35

V každom prípade v ZMS - okrem iného aj na základe rozhovorov Esterházyho a Jarossa s maďarským ministerským predsedom Imrédym - prevládal názor, že rokovania napriek plánom sudetských Nemcov treba brať vážne, nakoľko Budapešť nepovažuje zmenu hraníc za reálnu možnosť, a teda Maďari na Slovensku by sa mali zariadiť s ohľadom na platné štátne hranice.36 Na druhej strane ZMS chcela naďalej klásť dôraz na spoluprácu na báze autonomizmu, ktorá sa počas rokovaní o štatúte ešte posilnila, a tak sa 7. júla zástupcovia SdP, ZMS a Hlinkovej slovenskej strany ľudovej (HSĽS) dohodli aj na tom, že žiadna zo strán neurobí kroky neakceptovateľné pre ostatných, a že sa budú navzájom informovať o rokovaniach s vládou.

Ak na nič iné, audiencia u ministerského predsedu bola dobrá na to, aby trošku rozhýbala stranícke mechanizmy ZMS. Ako to potvrdzujú aj hlásenia Korlátha a Szúlló'ho, maďarskí stranícki predstavitelia nevedeli jasne odpovedať na Hodžovu otázku, ako si vlastne predstavujú autonómiu v praxi. Asi to tak aj sami cítili, pretože na zasadnutí poslaneckého klubu 30. júna poverili trojčlennú komisiu (Jaross, Jenő Salkovszky a Gyula Szilágyi) vypracovaním zásad menšinovej autonómie, čo bolo prvým dôležitým krokom k tomu, aby sa strana od žiadosti autonómie pre Slovensko dostala k požiadavke maďarskej menšinovej autonómie.

Na druhej strane sa posilnili aj diplomatické aktivity týkajúce sa maďarskej otázky na Slovensku. Aj v Budapešti, a vďaka Esterházymu aj v poľských vládnych kruhoch sympatizujúcimi s Maďarmi na Slovensku sa objavila myšlienka, že podobne ako Henlein, aj delegácia ZMS by mala vycestovať do Londýna, aby sa tam pokúsila upriamiť pozornosť na maďarský problém.37 Podľa Varšavy by sa cesty mal popri Esterházym a Jarossovi zúčastniť dokonca aj slovenský politik Karol Sidor z HSĽS (ktorý sa nikdy netajil so svojimi poľskými kontaktmi), aby sa aj takto zdôraznilo, že