Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

16 Aranka Kocsis

Poznámky

1 Podľa sčítania ľudu v roku 1910 pomer Maďarov a Nemcov v meste bol 40,5, respektíve 41,9 %, počet Slovákov dosiahol 12 tisíc, a tvoril 14,9 % celkového obyvateľstva. Podľa údajov zo sčítania ľudu v 1921 sa počet Slovákov dovtedy zvýšil na 37 tisíc (39,7 %), zároveň pomer Nemcov sa znížil na 27,7 % a Maďarov na 22,2 % (4 Felvidék településeinek nemzetiségi [anyanyelvi] megoszlása... 1995).

2 Plán, ktorý sa aj v súdobej maďarskej tlači spomína ako plán Veľkej Bratislavy (Nagy-Bratislava), je spojený s menom primátora Vladimíra Krna. Sú v ňom vyznačené grandiózne smernice pre stavby a investície, ako aj na zvýšenie rozlohy a počtu obyvateľstva Bratislavy na desaťročné obdobie. Jeho realizáciu ale čoskoro zastavili politické udalosti.

3 Následkom pripájania dedín sa rozloha hlavného mesta zvýšila v roku 1946 o 11 tisíc, v roku 1972 o 17 tisíc hektárov, a takto sa jeho celková rozloha zvýšila skoro na 37 tisíc hektárov (Horváth 1990, s. 31-41).

4 1910: 70,8 %; 1920: 42,8 %; 1930: 31,4 %; 1980: 18,8 %; 1991: 18,8 % (Szarka 2002, s. 195 - 218).

5 Pomer tých, ktorí sa prihlásili k maďarskej národnosti, sa podľa údajov zo sčítaní ľudu počas 20. storočia vyvíjal v Bratislave nasledovne: 1910: 40,5 %; 1920: 22,2 %; 1930: 15,3 %; 1980: 4,8 %; 1991: 4,6 %. V Košiciach: 1910: 75,4 %; 1920: 21,2 %; 1930: 16,4 %; 1980: 4,0 %; 1991: 4,6 % (Szarka 2002, s. 200 - 201).

6 Analyzujúc akulturačné procesy Budapešti na konci 19. storočia, Gábor Gyáni považuje stanovenie jazykovej kultúry ako jediného determinanta za vedecky neprijateľné (Gyáni 1995, s. 101 - 113).

7 Gordon 1978.

8 Szarka 2002, 195 s.

9 V roku 1937, keď svetová hospodárska kríza už poľavila a počet nezamestnaných celoštátne klesol, nezamestnanosť v Bratislave ďalej rástla a evidovali tu skoro 6500 nezamestnaných. Vedenie mesta tento jav vysvetľovalo v prvom rade nepretržitým prílivom vidiečanov do hlavného mesta. Výbor nezamestnaných preto vo svojom podaní žiadal magistrát, aby zabránil tomu, „že sa vidiecki nezamestnaní stále hrnú do Bratislavy, lebo bez toho nie je možné poraziť nezamestnanosť”, ďalej aby podľa pražského vzoru na mestské práce prijímali len bratislavských robotníkov, a aby prestarlých nezamestnaných mesto umiestnilo na zvláštnych kolóniách. (Emelkedik a munkanélküliség Pozsonyban. Pozsony lakossága meghaladja a 148 000-et [V Bratislave sa zvýši nezamestnanosť. Obyvateľstvo Bratislavy presiahlo 148.000], Híradó, 5 januára 1937, s. 3.; Pozsony város. Intéző bizottságot alakítanak a munkanélküliek érdekeik megvédésére [Mesto Bratislava. Nezamestnaní založia na obhajobu svojich záujmov výkonný výbor]. Híradó, 20. októbra 1936, s. 2) - Na opatrovanie a podporu nezamestnaných fungovalo v tridsiatych rokoch v Bratislave približne desať podporných inštitúcií, a v ich „labyrinte” sa podľa spravodajcu denníka Híradó „vyznajú len notorickí žobráci, ktorí získali potrebnú prax" (Pozsony város. Intéző bizottságot alakítanak a munkanélküliek érdekeik megvédésére [Mesto Bratislava. Nezamestnaní založia na obhajobu svojich záujmov výkonný výbor]. Híradó, 20. októbra 1936, s. 2).

10 O nereálnostiach mestského rozpočtu po štátnom prevrate, o miere zadíženosti a jej dôvodoch pozri správu mestského poslanca Tibora Neumanna (Pozsony város súlyos anyagi helyzetének okai [Príčiny vážnej finančnej situácie mesta Bratislavy], Prágai Magyar Hírlap, 14. februára 1937, s. 8).

11 Viera Obuchová vo svojej práci zaoberajúcej sa bratislavskými robotníckymi štvrťami z aspektu staviteľov rozlišuje štyri spôsoby, ako sa v období od začiatkov priemyselnej výroby do konca prvej Československej republiky zriaďovali robotnícke byty v Bratislave: 1. z dobročinnej akcie jednotlivcov: 2. prostredníctvom (majiteľa) továrne; 3. prostredníctvom mesta; 4. svojpomocnou formou (napríklad družstevnou formou). Podľa jej zistení prvé robotnícke byty v Bratislave - spolu 280 - vytvoril barón Walterskirchen prestavbou jednej kasárne v roku 1873. Továreň na dynamit, ktorá bola založená v roku 1873, v 80-tych a v 90-tych rokoch a potom v roku 1913 zriadila v susedstve továrne robotnícku kolóniu. Do roku 1905 továrne, t. j. továrnici spolu postavili 700 robotníckych bytov v Bratislave pre svojich zamestnancov, zväčša pre robotníkov, ktorí dovtedy dochádzali do práce z okolitých dedín. Samotné mesto stavalo robotnícke byty od začiatku 20. storočia. Prvé projekty bytov, určených pre zamestnancov železníc, boli vyhotovené v roku 1901. Od rovnakého obdobia sú k dispozícii údaje aj o výstavbe z vlastných síl. Posledná forma nabrala na význame v dvadsiatych rokoch, keď v Bratislave vznikol celý rad stavebných družstiev. Prvé dva spomínané spôsoby výstavby (dobročinná akcia a výstavby tovární) po roku 1919 úplne zmizli z palety foriem rozšírenia bytového fondu. (Obuchová 1986). 0 téme ešte pozri dve štúdie Soni Kovačevičovej o ľudových štvrtiach a bytoch