Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Maďarskí dedinčania v slovenskom hlavnom meste 9

ných jednoizbových bytoch. V medzivojnovom období bol Domkappel jednou z najchudobnejších a s chudobou súvisiacimi problémami (nezamestnanosť, kriminalita, prostitúcia) najviac postihnutých častí mesta - v neposlednom rade aj následkom vedomej rozhodovacej činnosti mesta.19

Medzi prisťahovalcami, ktorí prúdili do Bratislavy a usídľovali sa na týchto predmestiach, bolo početné množstvo Maďarov predovšetkým z okolitých agrárnych oblastí; boli to bezzemkovia z dedín Žitného ostrova, Matúšovej zeme, z okolia Komárna, Nových Zámkov, Štúrova, ktorí boli kvôli svojej národnosti vytlačení z prideľovania pôdy v rámci pozemkovej reformy, alebo ako služobníci, nádenníci stratili svoju robotu na zlikvidovaných veľkostatkoch, a hľadali živobytie vo veľkomeste.20 O ich počte nemáme nieto presné, ale ani približné údaje. Z dobovej tlače a z výpovedí pamätníkov je zatiaľ jasné len to, že popri najčastejšie trojjazyčnými, maďarskonemecko-slovenskými kolóniami sa vytvárali aj také, v ktorých boli Maďari vo väčšine, a v ktorých dominantným jazykom bola maďarčina. Takýto bol vo východnej časti mesta Dornkappel, na opačnom brehu Dunaja, pri Petržalke Zaboš, Auliesl, na ľavom brehu, v susedstve Prievozu Malý Brenner.

Najviac informácií máme z prvých rokov a desaťročí Dornkapple. O tejto extravilánnej kolónii viackrát písala, jeho osudmi sa pravidelne zaoberala súdobá maďarská tlač, na konci desaťročia vyšla o nej v Prahe aj sociografia llie J. Marka, novinára, básnika a fotografa.21 V nasledujúcich častiach pomocou týchto prameňov zhrnieme tie z nášho hľadiska špecifické črty, ktoré charakterizovali predmestskú spoločnosť Dornkapple v medzivojnových desaťročiach.

Prisťahovalci v Dornkappli

Podľa popisu llie J. Marka hon Dornkappel sa nachádzal šesť kilometrov od okraja vtedajšieho mesta pri železničnej trati, ktorá viedla cez Žitný ostrov do Komárna, medzi Trnavskou cestou, Masarykovou kolóniou na Tehelnom poli, opustenou továrňou Dynamitka a Kuheidou. Obyvateľov tejto kolónie, ktorá vznikla v druhej polovici dvadsiatych rokov, jeden z politických denníkov hlavného mesta, Híradó - ktorý sa často a pravidelne zaoberal s mestom Bratislava, starostlivo evidoval udalosti maďarského kultúrneho života v Bratislave, a zasadnutiam magistrátu venoval samostatnú rubriku - často spomína len ako Maďarov. Marko vo svojej sociografii podáva o ňom diferencovanejší obraz. Podľa neho sa v Dornkappli usídlili hlavne bezzemkovia zo Žitného ostrova a Považia, niekdajší služobníci, bíreši a nádenníci veľkostatkov, čiže „stroskotanci” vidieka. Najviac bolo bírešov. V druhej vlne prichádzala - ako uvádza Marko - dedinská „elitná vrstva“, remeselníci z veľkostatkov - kováči, zámočníci, koniari, kolári, kočiši, záhradníci. Potom prišli nádenníci a nakoniec sa tu usídlili skrachovaní robotníci Bratislavy. Popri nich našlo dočasný alebo trvalejší príbytok v Dornkappli aj veľa zvláštnych jedincov, ktorí sa z ciest Európy dostali v týchto rokoch práve do Bratislavy: Česi, Moravania, Rusi, Srbi, Bulhari, Rumuni, dokonca aj Číňania. V kolónii, ktorú kvôli pestrosti a chudobe miestni volali len Mexiko, žilo v roku 1928 1300, v roku 1930 už 2953 a v roku 1936 až 6000 obyvateľov.

Mnohí sa presťahovali na okraj hlavného mesta so zámerom zarobiť si, a vrátiť sa do svojej dediny. Ale plynutím rokov sa tento sen zdal pre mnohých čoraz vzdialenejším, veď ich príjmy ledva vystačili na holé živobytie. Tretina kolonistov bola celý rok bez práce a živorila z podpory. Druhá polovica sa pokúšala o šťastie ako robot