Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
10 Aranka Kocsis ník. Vtedy (v druhej polovici tridsiatych rokov) podľa Marka dochádzala na svoje pracovisko jedna osmina bratislavských továrenských robotníkov z Dornkapple. Ale keďže boli dedinčania a boli nekvalifikovaní, oproti bratislavskej robotníckej elite - maďarskej a nemeckej -, ktorá pracovala v ťažkom priemysle, dostali ťažšiu a spínavšiu časť roboty. Veľká časť z nich (viac ako polovica) - predovšetkým bývalí čeľadníci a nádenníci žitnoostrovských panských statkov - dostala len príležitostnú prácu na stavbách, na výstavbe ciest, na úpravách mestských parkov. Lepšiu prácu v bratislavských továrňach mohli dostať len vtedy, ak ovládali štátny jazyk, vstúpili do niektorej vládnej strany, a utajili svoje národné sebavedomie.22 V počiatočných rokoch boli robotníci z Dornkapple skoro výlučne muži, s premenou priemyselnej štruktúry v tridsiatych rokoch nájdeme medzi nimi stále viac žien, takých mladých a neškolených vidiečaniek, ktoré po utlmení ťažkého priemyslu dostali prácu ako lacné pracovné sily v niektorej chemickej alebo textilnej továrni. V druhej polovici tohto desaťročia bolo z Dornkapple už viac robotníčok, ako robotníkov.23 Mnohí sa zamestnali ako sezónni vinohradnícki robotníci, okopávači, oberači u bratislavských, račianskych a vajnorských nemeckých vinohradníkov. A poľnohospodárskymi robotníkmi zostali aj tí vidiecki prisťahovalci, ktorí zarábali na každodenný chlieb v bulharských záhradníctvach na východnom okraji mesta, smerom na Prievoz a Vrakuňu.24 Od začiatku života na kolónii v Dronkappli fungovali stavebné bytové družstvá, ktoré vybavovali úvery, zrealizovali kúpy pozemkov, nakupovali a predávali stavebný materiál. Najväčšie dornkappelské stavebné družstvo v roku 1928 už malo 1300 členov. Jeho zakladateľmi a vedúcimi boli tunajší robotníci. Stavebný pozemok v Dornkappli mohol získať len ten, kto vstúpil do družstva, a platil členský príspevok (čo nebolo málo, 5 korún pri vstupe a 2 koruny mesačne). Členovia tohto najväčšieho družstva vyšli z radov prvých a zámožných kolonistov, a v nasledujúcich rokoch tvorili elitnú vrstvu Dornkapple. Množstvo ľudí však zostalo mimo družstva a tým aj mimo možnosti založenia vlastného domova. Oni boli obyvatelia príležitostných príbytkov, nocľažníci v domoch tých, ktorým sa predsa len podarilo uchytiť sa, a po počiatočných rokoch v Dornkappli sa presťahovali ďalej do mesta. A boli to oni, ktorí žili v ubytovni pre bezdomovcov- „Domove bezprístrešných“, v sivom baraku s približne 160-timi posteľami vo dvoch miestnostiach, ktorý dalo mesto postaviť v roku 1932 na juhovýchodnom okraji kolónie, a neskôr aj v núdzových barakoch, postavených vedľa ubytovne. Z tých, ktorí sa dostali k pozemku v Dornkappli, dokázali postaviť dom z pevného muriva len najzámožnejší. Mesto viackrát poskytlo stavebnému družstvu zadarmo, inokedy za zvýhodnenú cenu stavebný materiál zo starých zbúraných domov. Napriek tomu bolo 33 percent domov postavených z úveru. Na viacerých parcelách, vo viacerých častiach ulíc, živorili prisťahovalci dlhé roky len v príležitostných príbytkoch, v búdach, ktoré boli postľkané z dosiek, z plechov a tehlového odpadu, alebo v pivničných bytoch (ku ktorým stavebný materiál často kradli z okolitých stavenísk; rozniesli napríklad odstavenú chladiarenskú budovu blízkej továrne Dynamitka). Prevažná väčšina budov bola vyhotovená bez základov, steny boli mokré a plesnivé.25 Podľa Markovej sociografie na jednu izbu v Dornkappli pripadalo vtedy 6,17 osôb, a jedna izba mala priemernú rozlohu 4x4 metre. Kolónia dlhé roky nemala kanalizáciu.26 Boli ale postavené aj jednoizbové radové domy, kolónia mala aj pekne upravené ulice, postavili sa aj domy, ktoré svojou šírkou obsadili celú parcelu, s manzardnou strechou, s kvetinovými a zeleninovými záhradkami. V týchto častiach prevládala
