Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Viedenská arbitráž a Košice z pohľadu naratívnych prameňov 69 multikultúrnom meste aj počas jesennej krízy v roku 1938 fungovali stáročné skúsenosti mierového spolunažívania rôznych národov, vďaka čomu vznik autonómneho Slovenska a pričlenenie mesta k Maďarskému kráľovstvu, ktoré aj keď prebehlo v nervóznej nálade, sa uskutočnilo bez vážnejších etnických konfliktov. Ďalším českým pohľadom na košické udalosti sú spomienky poručíka Ladislava Vláčila,6 ktorý so svojou motorizovanou jednotkou mal službu v Košiciach od 4. novembra až do 10. novembra 1938. Vláčil, ako dôstojník ustupujúcej česko-slovenskej armády samozrejme mal len obmedzené možnosti poznať košické pomery a pozorovať život v Košiciach v posledných dňoch evakuácie mesta. Napriek tomu, jeho postrehy sú cenným prínosom z hľadiska historiografie. Zaujímavým prameňom k evakuácii Košíc je aj spomienka neznámeho očitého svedka, Slováka, ktorá bola odvysielaná v bratislavskom rozhlase prenosom z Prešova 16. novembra 1938.7 Hoci autor spomienky, ktorý bol pravdepodobne dôstojníkom česko-slovenskej armády, je doteraz neznámy, prameň dobre dopĺňa Sequensovu správu: pomáha čitateľovi pri hodnotení úlohy česko-slovenskej armády pri evakuácii mesta, a približuje aj detaily odchodu česko-slovenskej armády z mesta. Spoločné pre tieto pramene je to, že vznikli tesne po Viedenskej arbitráži, ešte v roku 1938. Ich pohľad preto nie je deformovaný neskorším oficiálnym výkladom týchto udalostí, ani tým ideologickým pohľadom, ktorý bol na povojnovú recepciu viedenskej arbitráže charakteristický. Ďalšou prednosťou týchto spomienok je, že ich autorov možno považovať viac-menej za nezaujatých, čo dokazuje aj zdržanlivý, možno povedať, objektívny tón týchto spomienok. Maďarskojazyčné naratívne pramene, ktoré by sa boli zrodili súčasne s udalosťami a ktoré by zachytili vtedajšie košické udalosti, nepoznáme. Preto sme odkázaní na tie publikácie, ktoré boli napísané a uverejnené začiatkom štyridsiatych rokov v tých publikáciách, ktoré mali za cieľ zaznamenať udalosti prinavrátenia južného Slovenska k Maďarsku. Z týchto, zväčša propagandistických výtlačkov je pre historikov najcennejšia zbierka spomienok na udalosti roku 1938, ktorú zostavil a redigoval László Hangei. Do tejto knihy je zaradený aj spomienka Gézu Vajdu,8 ktorá v chronologickom slede zachytáva vtedajšiu úlohu košickej mládeže. V podobnom, niekedy dosť zaujatom duchu sú napísané aj tie krátke spomienky, ktoré boli zaradené do knihy Felvidéki hős magyar diákok.9 V knihe, ktorá vyšla v roku 1943, si môžeme prečítať osem spomienok z pera bývalých košických študentov, ale úroveň jednotlivých prác je dosť nerovný. Rok 1938 bol aj pre obyvateľov Košíc zlomovým rokom. Prvé vážne zmeny do každodenného života Košičanov priniesli mimoriadne opatrenia československej vlády vyhlásené 17. septembra 1938, ktorými boli zavedené obmedzenia základných občianskych slobôd. Večer 23. septembra vláda generála Syrového rozhodla vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu, ktorá bola o 22.30 hod. vyhlásená aj v rozhlase, a ešte v ten večer boli aj v Košiciach vylepené mobilizačné vyhlášky.10 Hoci vedenie HSLS nebola jednotná v otázke ako reagovať na mobilizáciu, tá aj na Slovensku prebehla podľa predbežných plánov a pri jednoznačnej podpore obyvateľstva, pričom do armády disciplinovane narukovali nielen Česi a Slováci, ale aj obyvatelia maďarskej národnosti. Odhodlanie brániť republiku však už nebola na rovnakej úrovni medzi vojakmi českej a slovenskej národnosti, a, samozrejme, Maďari boli ešte menej pripravení na to, aby so zbraňou v ruke bojovali za Československú republiku. Literárny historik Endre Kovács, ktorý narukoval do Pezinku, spomína na
