Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
70 Attila Simon tieto dni takto: „V Pezinku v grófskom parku boli sklady, tam boli jednotlivé vojenské útvary vystrojené. Okolo obeda sa tiesnilo v parku už približne desaťtisíc záložníkov a každý hľadal svoju rotu, čo nebola ľahká úloha. Vystrojenie takého množstva ľudí sa nemohla uskutočniť behom jediného dňa. Preto sme sa prechádzali v parku a pustili sme sa do reči s hocikým. Ja som sa spýtal mladého Slováka, čo si myslí, či naozaj budeme bojovať. On ale s veľkými očami odpovedal: čert bude bojovať, ale ja nie! Keď takto rozprávali Slováci, čo sa dalo očakávať od Maďarov, ktorí sa tu zhromažďovali už v hojnom počte. Keďže sme nemali žiadnu šancu na to, že čoskoro príde rad na nás, išli sme do mesta, našli sme tam príhodnú krčmu, kde čapovali pivo a začali sme hrať karty. Karty a pivo, to bol v krátkosti program aj nasledujúceho dňa.“11 Hrozba prípadnej vojny sa však dotkla aj civilné obyvateľstvo, veď vo večerných hodinách platil rozkaz zatemnenia, a na uliciach sa pohybovali obyvatelia mesta s plynovou maskou na pleciach. Rovnako ako všade na južnom Slovensku, aj v Košiciach bolo 28. septembra zverejnené nariadenie, podľa ktorého občania museli odovzdať svoje rozhlasové prijímače. Zabalené prístroje bolo potrebné odniesť na zberné miesto, ktoré bolo v Košiciach vytvorené na Hrnčiarskej ulici.12 Košičania ale vtedy ešte osud svojho mesta nespájali so sudetonemeckou krízou, preto v meste aj v posledných septembrových dňoch vládol pokoj, a občania žili svoj každodenný život. Skutočným medzníkom sa stala mníchovská konferencia, v dôsledku ktorej si už aj obyvatelia mesta museli uvedomiť, že pre Československú republiku sa skončila jedna éra. Mníchovské rozhodnutie zapôsobilo hlavne na českú a maďarskú komunitu v Košiciach, na Slovákov už menej. Podľa kapitána Sequensa „Slováci prijali mníchovský diktát lahostejné a odstoupení tak velkých území Némecku na né ani nepôsobilo. Dokonce bylo slyšet poznámky, že to je následek špatné politiky Čechú, že si to Češi zavinili sami. Mníchovský diktát pôsobil vice na maďarské obyvatelstvo, ale v opačném sméru. To si začalo détati nadéje na zpétné pripojení k Maďarsku.“13 V prvých októbrových dňoch na košických uliciach už bolo badať aj známky otvoreného revizionizmu, šíriteľom ktorého boli hlavne maďarskí vysokoškoláci a gymnazisti. 0 nálade medzi gymnazistami vypovedajú riadky jedného študenta: „0 desať dní sme zase začali chodiť do školy,14 ale vtedy už v dobrej nálade. Naši profesori sa ešte nevrátili z armády, nemuseli sme sa učiť, a mali sme dostatok času na politizovanie. Vyučovacie hodiny sme už začali modlitbou Hiszekegy, u niektorého profesora hlasne, u niektorého len mlčky. Prvá naša činnosť bola, že sme prepísali slovenský inventár. Každé slovo sme preložili do maďarčiny a oficiálny názov školy - Československé štátne reálne gymnázium - sme opravili na Magyar Királyi Főgimnázium.15 Na biely list inventára sme krížom nakreslili jeden červený a jeden zelený pás. Vtedy sme si ale ešte navzájom nedôverovali, a tak sme sa rozhodli, že každý z nás urobí jednu červenú a jednu zelenú čiaru, aby sme takýmto spôsobom zabránili tomu, aby z toho niekto mal nejaký problém.“15 Do stredobodu košických udalostí sa dostala pamätná tabuľa Františka Rákócziho II., pri ktorej sa od 4. októbra každý deň v poobedňajších hodinách zhromažďovali maďarskí študenti, a každý deň položili k nej veniec v maďarských národných farbách.17 Hoci v dôsledku zákroku Krajinského úradu (KÚ) v ostatných častiach južného Slovenska po 7. októbri sa demonštrácie skončili a začala sa konsolidácia predchádzajúcej situácie, v Košiciach práve od tohto dňa bolo badať eska