Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

68 Attila Simon

maďarských autorov. Trojzväzková edícia prameňov od L. Deáka však ani svojím charakterom, ani svojím autorským zámerom - ktorý viditeľne poznačil výber dokumentov - nemôže podať dostatočne plastický obraz o vtedajších udalostiach.

Medzi prameňmi, ktorými historici operujú, zvláštne miesto zaujímajú pramene naratľvne. Pri hodnotení Viedenskej arbitráže a udalostí, ktoré z neho vyplynuli, sa oficiálna historiografia - tak maďarská ako slovenská - na naratľvne pramene doteraz veľmi nespoliehala. Cieľom tejto štúdie je práve preto priblížiť posledné týždne a dni v Košiciach pred pripojením mesta k Maďarskému kráľovstvu na základe dostupných naratľvnych prameňov, pričom chceme použiť aj poznatky prameňov iného typu, ako aj odbornej literatúry.

Vzhľadom na svoj špeciálny historický vývoj, stredoeurópsky región je chudobný na naratľvne pramene zachytávajúce obdobie spred druhej svetovej vojny. Ako jeden z možných príčin tohto problému sa nám javí to, že negatívne dopady vojny a po nej nasledujúcej veľkej transformácie spoločnosti sa najviac dotkli práve tej strednej vrstvy, ktorá by mohla byť potenciálnym autorom týchto naratľv. Žiaľ, desaťročia socializmu už vôbec nepriali tomu, aby sa rodili memoáre a spomienky. Oral history, ktorá vtedy ešte mala iné meno, sa považovala za bezcennú metódu, ktorú z času na čas používali len na zachytenie spomienok aktérov robotníckeho hnutia.

Obdobie slovenskej autonómie, do ktorého zapadá aj viedenská arbitráž, bolo z pozície marxistickej historiografie negatívne hodnotené a tým aj zanedbávané obdobie. Preto zhromaždenie spomienok z tohto obdobia sa ani nezačalo. To isté platí - hoci z iných dôvodov - aj pre maďarskú historiografiu, ktorá sa vyhýbala tomu, aby sa venovala viedenskej arbitráži a jej dôsledkom.

Aj z týchto dôvodov ku košickým udalostiam z roku 1938 máme len obmedzené množstvo naratívnych prameňov. Z tých mála je najdôležitejším prameň, ktorý nepochádza ani od slovenského, ani od maďarského, ale od českého autora. Je to správa českého policajného kapitána Sequensa: Obsadenie Košíc Maďary.3 Tento prameň, ktorý vďaka Valeriánovi Bystrickému a Dušanovi Segešovi už bol publikovaný,4 prináša pohľad takého pozorovateľa, ktorý bol nielen očitým svedkom, ale aj spolutvorcom košických udalostí. Kapitán Sequens, krstné meno ktorého sa nám bohužiaľ nepodarilo vypátrať, bol v dňoch Viedenskej arbitráže styčným dôstojníkom veliteľa vojenského bezpečnostného útvaru v Košiciach, generála Jaroslava Čiháka5. Vo svojej správe opisuje udalosti, ktoré sa udiali v Košiciach od vyhlásenia autonómie Slovenska do konca novembra 1938. Jeho text však nie je suchou úradnou správou, ale skôr subjektívnou spomienkou, veď Sequens udalosti nielen opisuje, ale aj hodnotí a vyvodzuje závery. Jeho správa má viaceré roviny. Na maďarsko-slovenské vzťahy pozerá očami nezaujatého pozorovateľa. Je to pohľad Čecha, pre ktorého otázka južných hraníc Slovenska nie je citovou záležitosťou a pre ktorého je evakuácia Košíc predovšetkým úlohou, ktorú treba čo najlepšie splniť. Samozrejme, aj policajný kapitán Sequens je zaujatý. Nie však v maďarsko-slovenskej otázke, ale vo vzťahu k slovenskému autonomizmu, a stavia sa proti všetkému, čo sa po 6. októbri s Čechmi na Slovensku udialo.

Hoci obdobie, ktoré Sequens opisuje, je bohaté na politické udalosti a zvraty, autor dokumentu si všíma hlavne ľudský faktor diania. Zvedavo sleduje reakcie obyvateľov Košíc a interetnické pomery na Slovensku - zaujímajú ho slovensko-české, slovenskopoľské a slovensko-maďarské vzťahy, pričom ako Čech si všíma hlavne zmenu v slovensko-českých vzťahoch a ich úpadok. Jeho správa nám však dokazuje, že v tomto