Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
50 Árpád Popély boli čo najskôr odmacfarčené, a to presťahovaním, poťažne koncentrovaním maďarského obyvateľstva.“9 Demokratická strana sformulovala svoje predstavy o „riešení“ menšinovej otázky v júli 1945. Podľa výpočtov strany po vysídlení tzv. aňášov a tých Maďarov, ktorí sa previnili proti ČSR, pod ktorú kategóriu bude spadať asi 120 tisíc ľudí, by na Slovensku zostalo približne 450 tisíc obyvateľov maďarskej národnosti. Z nich ďalších 400 tisíc by bolo možné vysťahovať v rámci výmeny obyvateľstva za 300 tisíc Slovákov z Maďarska, ako aj z Juhoslávie, Rumunska a Rakúska. Tí Maďari, ktorí by po vysídlení a výmene obyvateľstva ešte zostali na Slovensku asi v počte 50 - 70 tisíc, by už mohli dostať československé štátne občianstvo, „pravda, bez akýchkoľvek menšinových práv“ a museli by „výslovne vyhlásiť, že sa úplne zriekajú svojej národnosti a splývajú so slovenským etnikom“. Demokrati - podobne ako komunisti - sa vyslovili, že maďarské obyvateľstvo, ktoré zostane na území Slovenska „musí byť presídlené do oblasti stredného a severného Slovenska, jednotlivo a nie kompaktne, aby sa mu čo najlepšie umožnila asimilácia so slovenským etnikom“.10 0 niečo skôr, ešte v apríli 1945 vypracoval minister financií československej vlády Vavro Šrobár návrh na transfer Maďarov zo Slovenska. Šrobárov návrh predpokladal vyviesť do Maďarska z každej obce, kde žije obyvateľstvo maďarskej národnosti, 70 % Maďarov, a to predovšetkým majetnejšie vrstvy: obchodníkov, fabrikantov, statkárov, inteligenciu, bohatších roľníkov, „politických kolaborantov a záškodníkov“, a nakoniec zemanov a šľachtu. Zvyšných 30 % by mohlo zostať na mieste kvôli zachovaniu postupnosti hospodárskeho života. Maďari určení na vysídlenie by mohli so sebou vziať potraviny na týždeň, šatstvo, ľahké náradie, pre obec nepotrebné záprahy a jednu dojnú kravu. Týmto spôsobom by sa Slovensko zbavilo 70 % maďarského obyvateľstva, teda asi 400 tisíc osôb. Ich vysídlenie by malo aj tú výhodu, že majetkom, ktorý by tu zanechali, resp. ktorý by im bol skonfiškovaný, by československý štát získal štyri miliardy korún. Šrobár síce nevylúčil odškodnenie vysídlených, náhradu by im však podľa neho mala poskytnúť maďarská vláda.11 V apríli 1945 sformuloval a predložil SNR svoje návrhy na ďalšiu zmenu československo-maďarských hraníc v prospech Československa a o vysídlení maďarského obyvateľstva aj Pavel Horváth, ktorý za slovenského štátu bol predsedom Štátneho štatistického úradu, po vojne tam zastával funkciu vedúceho oddelenia, a aktívne sa podieľal aj uskutočnenia výmeny obyvateľstva a reslovakizácie. Horváth s odvolaním sa na geopolitické, hospodárske a etnografické argumenty žiadal pripojiť v povodí Ipľa, v silickej oblasti a juhovýchodne od Košíc k Československu dovedna 135 obcí a územie o rozlohe 226 049 hektárov. Podľa jeho výpočtov by sa tým síce počet maďarského obyvateľstva v Československu zvýšil na 705 tisíc, avšak 390 tisíc by bolo možné vymeniť za 230 tisíc Slovákov z Maďarska a za ďalších 160 tisíc Slovákov z Rumunska, Juhoslávie a Rakúska. Zo zostávajúcich 315 tisíc Maďarov by bolo možné presídliť jednostranne do Maďarska ďalších 150 tisíc osôb ako vojnových previnilcov, čím by sa počet Maďarov na Slovensku znížil na 165 tisíc.12 Odsun tých Maďarov, ktorí sa po viedenskej arbitráži prisťahovali z územia trianonského Maďarska, sa uskutočnil v máji a júni 1945 v priebehu niekoľkých týždňov,13 avšak vysídlenie ostatného maďarského obyvateľstva bez schválenia víťazných mocností zostalo ešte stále otvorenou otázkou. Napriek tomu československá vláda dúfala v úspešnosť svojho zámeru a pred Postupimskou konferenciou USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu, ktorá sa mala začať 17. júla 1945, sa znovu
