Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Plány na vysídlenie maďarského obyvateľstva...51

pokúsila získať súhlas veľmocí nielen pre odsun nemeckej, ale aj maďarskej menšiny. Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis 3. júla 1945 v mene československej vlády cestou diplomatickej nóty sa obrátil na tri víťazné veľmoci, aby do programu konferencie zaradili aj otázku vysídlenia nemeckej a maďarskej menšiny z Československa. Podľa nóty vysídlenie sa malo týkať 2 - 2,5 miliónov Nemcov a asi 400 tisíc Maďarov. V súvislosti s Maďarmi sa v nóte naznačila možnosť, že vysídlenie určitej časti maďarského obyvateľstva by sa mohlo realizovať v rámci výmeny obyvateľstva medzi oboma štátmi, veď údajne približne 345 tisíc Slovákov si praje presídliť z Maďarska do Československa.14

Postupimská konferencia však iba sčasti vyhovela československým nárokom. Záverečný dokument konferencie, prijatý 2. augusta 1945 obsahoval iba rozhodnutie o vysídlení nemeckej menšiny, na jednostranné vysídlenie maďarského obyvateľstva Československo nedostalo medzinárodný súhlas. Napriek tomu československá vláda sa pokúsila postupimské rozhodnutie vyložiť tak, akoby sa vysídlenie vzťahovalo aj na Maďarov. Sám československý minister zahraničných vecí Jan Masaryk, ktorý 3. augusta 1945 oboznámil svoju vládu s uzneseniami konferencie, vyhlásil na zasadnutí vlády, že „postupimská konferencia sa zaoberala výhradne nemeckými vecami, takže okolnosť, že sa o odsune Maďarov nehovorilo, neznamená, že by sa nemohol uskutočniť“.15

Štátny tajomník Vladimír Clementis 16. augusta 1945 sa obrátil na veľmoci ďalšou nótou. V nej s odvolaním sa na rozhodnutie Postupimskej konferencie o vysídlení Nemcov vyslovil názor svojej vlády, že veľmoci budú súhlasiť s výmenou maďarského obyvateľstva z Československa so slovenským obyvateľstvom z Maďarska, súčasne požiadal, aby realizáciou výmeny obyvateľstva splnomocnili Spojeneckú kontrolnú komisiu v Maďarsku.16

Československá vláda dva týždne po tejto nóte iniciovala aj u maďarskej vlády, aby začali rokovať o výmene obyvateľstva. Zmocnenec československej vlády v Budapešti Dalibor M. Kmo 3. septembra 1945 pri rozhovore s maďarským ministrom zahraničných vecí Jánosom Gyöngyösim zdôvodňoval snahy na odsun maďarského obyvateľstva tým, že prítomnosť Maďarov na Slovensku znamená pre československý štát neustále nebezpečenstvo. Bolo by teda žiadúce, aby túto otázku vyriešili „priateľskou dohodou". Podľa Kma by bolo maďarské obyvateľstvo vysťahované v dvoch etapách: v rámci výmeny obyvateľstva a jednostranným odsunom, pričom zdôraznil, že trianonské hranice treba považovať za nezmeniteľné.

Maďarský minister zahraničných vecí vo svojej odpovedi zdôrazňoval, že Maďarsko nepovažuje myšlienku výmeny obyvateľstva za správnu už aj preto, lebo 600 tisíc Maďarov by bolo treba vymeniť za 60 tisíc Slovákov. Podľa Gyóngyósiho by pri takom nepomere výmena obyvateľstva musela znamenať aj výmenu územia, preto keď „sa Slovensko v záujme bezpečnosti svojej budúcnosti chce zbaviť maďarského obyvateľstva (...), stačí iba primerane zmeniť hranice a nie je potrebné neľudsky vyháňať státisľce ľudí zo svojich domovov“. Počas rozhovorov sa Kmo odvolával aj na to, že Postupimská konferencia v istom zmysle už rozhodla o tejto otázke. Na poznámku Gyóngyósiho, že on o tom nemá informácie, Kmo vyslovil názor, že „hoci postupimské uznesenia o vysídlení Maďarov nehovoria (...), v postoji k vysídleniu Nemcov je aj súhlas k vysídleniu Maďarov“.17

Maďarsko zo začiatku odmietalo tak jednostranné vysídlenie, ako aj možnosť nútenej výmeny obyvateľstva. Preto československé, resp. slovenské úrady v októb-