Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

30 Kálmán Petőcz

ktoré v praxi nemá efektívny účinok. Je teda zrejmé, že filozofie slovinského a slovenského jazykového zákona sa dosť zásadne odlišujú, a preto odvolávanie sa na slovinský zákon zo strany slovenského zákonodarcu je nekorektné.

Ostáva už len preskúmať vzťah nášho zákona o štátnom jazyku a francúzskeho jazykového zákona, tzv. Loi Toubon, na ktorý sa dôvodová správa veľmi silne odvoláva. Medzi týmito dvoma zákonmi môžeme identifikovať mnoho spoločných znakov. Francúzska legislatívna norma vo svojom článku 1 stanovuje, že „francúzsky jazyk, jazyk Republiky podľa ústavy, je základným prvkom osobitosti a kultúrno-historického dedičstva Francúzska“.21 V preambule zákona o štátnom jazyku sa uvádzajú podobné formulácie: „slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky [...]“.

Ak si však prečítame dôvodovú správu francúzskeho jazykového zákona, nadobudneme presvedčenie, že jeho hlavným motívom je ochrana francúzštiny pred vplyvom amerikanizácie. Rozširovaním multinacionálnych korporácií a rozvojom informačných technológií začiatkom 90. rokov sa francúzština začala čoraz väčšmi vytláčať z oblasti hospodárskeho života, zmluvných vzťahov, a z oblasti informačnej spoločnosti. Loi Toubon bol predovšetkým reakciou na tieto javy. Kladie dôraz na povinnosť subjektov v hospodárskej, obchodnej a pracovnoprávnej sfére uvádzať a zverejňovať informácie adresované pre spotrebiteľov, klientov a zmluvných partnerov, ktorí sú francúzskymi občanmi, vo francúzskom jazyku. V tomto zmysle je Loi Toubon aj inšpiráciou pre už vyššie pojednávaný maďarský jazykový zákon. Francúzsko je krajina, v ktorej národnostné menšiny oficiálne neexistujú, štát uznáva len niektoré regionálne kultúrne a jazykové odlišnosti. Napriek tomu, v článku 21 francúzskeho zákona sa vyslovene uvádza, že „ustanovenia tohto zákona sa uplatňujú bez predsudkov k zákonom a pravidlám vzťahujúcim sa k regionálnym jazykom Francúzska a nepredstavujú prekážku ich používaniu“. Nie je účelom francúzskeho jazykového zákona riešiť otázku vzájomného vzťahu medzi francúzštinou a regionálnymi jazykmi, používanými na území Francúzska.

Slovenský jazykový zákon a jeho novela si však nekladie za primárny cieľ zabrániť amerikanizácii jazyka. Nekladie si za primárny cieľ ani ochranu jazyka ako kultúrnej hodnoty, napriek tomu, že sa k tomuto cieľu hlási. Slovenský jazyk ako kultúrnu hodnotu je totiž potrebné chápať v jeho celistvosti - vrátane širokého spektra nárečí, ktoré sú súčasťou nevyčerpateľného bohatstva slovenského kultúrneho dedičstva. Jazyk je potrebné chápať v jeho dynamickom vývoji a nie v jeho strnulosti, zakonzervovanom vždy na určité obdobie jazykovými príručkami. Najvýstižnejšie podstatu zákona a jeho novely, vrátane ustanovenia o sankciách vystihol po rokovaní vlády 11. marca 2009 minister kultúry Marek Maďarič, keď pre Rádiožurnál Slovenského rozhlasu povedal, že „sa nemôže stať, aby sa čo i len jediný občan slovenskej národnosti na Slovensku stretol s textom, ktorému nerozumie“. Mal pritom na mysli samozrejme predovšetkým južné Slovensko, a pod jazykom, ktorému občan slovenskej národnosti nerozumie, mal na mysli maďarčinu, jazyk 10 % občanov tohto štátu.

Pôvodná verzia zákona z novembra 1995 uvádza vo svojom § 1 odseku 4, že „zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony.“ Prijatá novela z roku 2009 túto dikciu upravuje nasledovným spôsobom: „ak tento zákon neustanovuje inak, na