Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku... 31

používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín sa vzťahujú osobitné predpisy“. Navrhovateľ novelizácie sa teda na rozdiel od pôvodného zákona už netvári, že zákonom nepriamo neupravuje aj používanie jazykov menšín. Takmer celý text, okrem niekoľkých paragrafov, ktoré sa zaoberajú ochranou jazyka ako kultúrnej hodnoty, sa týka predovšetkým riešeniu vzťahu slovenského (štátneho) jazyka a jazyka maďarskej menšiny. Akékoľvek pochybnosti o tejto kľúčovej črte zákona stratíme, ak si pozorne prečítame záznamy z rozpravy, či už k samotnému zákonu z novembra 1995, alebo kjej novele na jar 2009, alebo rôzne komentáre a texty k jazykovej politike štátu z pera „národne“ orientovaných publicistov či politikov.

3. Zákon o štátnom jazyku a dokumenty Rady Európy

Vláda Roberta Fica sa vo svojom programovom vyhlásení z augusta 2006 prihlásila k cieľu „rozvíjať multietnický a multikultúrny charakter spoločnosti občanov Slovenskej republiky“. Tento cieľ potvrdil aj podpredseda vlády Dušan Čaplovič na konferencii k 10. výročiu nadobudnutia platnosti Rámcového dohovoru a Charty. Odvolávanie sa na multikultúrnu spoločnosť v kontexte celkovej národnostnej politiky vlády Roberta Fica je zjavným nepochopením toho, čo multikultúrna spoločnosť znamená. Multikulturalizmus (kultúrny pluralizmus) v moderných liberálnych spoločnostiach s etnicky rôznorodým občianstvom (ako napríklad vo Švajčiarsku či v Kanade) znamená totiž takú koncepciu budovania štátu, kde na jednej strane všetkých zjednocuje spoločné občianstvo, avšak vo veciach kultúrnej a jazykovej identity si jednotlivé etnické spoločenstvá zachovávajú pomerne rozsiahly stupeň autonómie, resp. môžu pomerne efektívne ovplyvňovať rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa spravovania vlastných záležitostí.22

Vo Švajčiarsku, v Kanade, či v nemecky hovoriacej oblasti Belgicka (pričom Nemci predstavujú len 1 % celej populácie) by bolo nepredstaviteľné, aby jazyk väčšiny mal v oblastiach obývaných početne menším etnikom prednosť. A už vôbec by nebolo možné, aby väčšina prijímala zákony a rozhodnutia, týkajúce sa jazykovej a kultúrnej identity menšinových občanov bez ich súhlasu, či rovno proti ich vôli. Téza o multikulturalizme v programovom vyhlásení vlády je teda prázdna floskula bez reálneho obsahu. Národnostná politika štátu v praxi nie je založená na koncepcii multikulturalizmu, ale vychádza z tézy národného štátu, priority národného princípu pred princípom občianskym.

Slovenský zákonodarca sa správa k slovenskému jazyku, ako keby to bol menšinový jazyk, ktorý je v ohrození. Štruktúra zákona o štátnom jazyku verne sleduje štruktúru Charty. Náš zákon rieši používanie slovenského jazyka v úradnom styku, školstve, v hromadných informačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach a na verejných zhromaždeniach, v súdnom a správnom konaní, v hospodárstve, v službách a v zdravotníctve, v ozbrojených silách, v ozbrojených zboroch a v požiarnych zboroch, pričom vláda v predloženej novele navrhla doplniť ďalší odsek s názvom „Používanie štátneho jazyka v oblasti geografických názvov“. Charta obsahuje vo svojej záväzkovej časti nasledovné kapitoly: vzdelávanie, súdnictvo, správne orgány a verejné služby (t. j. úradný styk), médiá, kultúrna činnosť a kultúrne zariadenia, ekonomický a sociálny život, cezhraničná spolupráca. S jedinou odlišnosťou ide teda o rovnaké oblasti, akurát v inom poradí. Odôvodnená je v tejto súvislosti otáz-