Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Zákon o štátnom jazyku... 29 Napriek dôvodom, ktoré vedú pobaltské štáty k pomerne reštriktívnej národnostnej a jazykovej politike, je otázne, do akej miery je účelné a zosúladiteľné s normami prirodzeného práva, ak sa napríklad poslancom miestnej územnej samosprávy v čisto ruskom meste Narva (všetci poslanci sú Rusi) prikazuje viesť zasadnutie v estónčine. V praxi to títo poslanci riešia tak, že sa stretnú neformálne pred zasadnutím, všetko prerokujú v ruštine, a neskôr, na formálnom zasadnutí už len všetko, na čom sa predtým dohodli, schvália a spíšu po estónsky do zápisnice. Ďalším zahraničným príkladom, na ktorý sa dôvodová správa novelizácie zákona o štátnom jazyku odvoláva, je jazykový zákon Slovinskej republiky. Slovinský jazykový zákon z roku 2004 naozaj upravuje používanie slovinského jazyka v úradnom a verejnom styku a zavádza aj pomerne vysoké sankcie za jeho porušovanie. Rozdiel je však aj tu evidentný: v Slovinsku sú autochtónna talianska a maďarská menšina uznané za štátotvorné entity a v oblastiach, ktoré sú obývané ich príslušníkmi, platí oficiálna dvojjazyčnosť. Právny základ k tomu stanovujú články 5 a 11 slovinskej ústavy. Podľa článku 5 slovinská ústava zaručuje práva autochtónnemu talianskemu a maďarskému spoločenstvu. Článok 11 stanovuje: „Úradným jazykom Slovinska je slovinčina. V obciach, kde žijú talianske alebo maďarské národnostné komunity, sú úradnými jazykmi aj taliančina alebo maďarčina.“19 Talianske a maďarské názvy sa uvádzajú dokonca aj na mapách vydaných slovinskými úradmi. Právam autochtónnej talianskej a maďarskej komunity sa venuje osobitný článok slovinskej ústavy, a to článok 64. Rozdiely oproti článku 34 našej ústavy, ktorý sa tiež zaoberá právami národnostných menšín a etnických skupín, sa dajú zhrnúť nasledovne: Kým slovenská ústava zaručuje práva „občanom patriacim k národnostným menšinám“, slovinská ústava zaručuje práva talianskemu a maďarskému autochtónnemu národnému spoločenstvu (.avtohtone italijanske in madžarske národne skupnosti), ktorým takto de facto priznáva štatút štátotvorných komunít. Slovenská ústava nedefinuje ani bližšie nevymedzuje pojmy „národnostná menšina“ a „etnická skupina“, a tým pre štátne orgány ponecháva značný manévrovací priestor pri aplikácii jednotlivých ústavných práv. Slovinská ústava naopak stanovuje, že taký rozsah národnostných práv, ktorý zaručuje článok 64, prináleží talianskej a maďarskej komunite. Podľa slovinskej ústavy národné spoločenstvá majú právo slobodne používať aj svoje symboly: v národnostne zmiešaných obciach sú týmito symbolmi - napríklad maďarskými národnými zástavami - označené aj verejné budovy. NR SR používanie cudzích národných symbolov nedávno zákonom explicitne zakázala dokonca aj na športových podujatiach, teda v oblasti, ktorá nepatrí do úradného styku.20 Talianska a maďarská komunita v Slovinsku majú právo si zakladať samosprávne orgány, ktorým štát môže zveriť výkon niektorých právomocí súvisiacich s výkonom národnostných práv. Obe komunity majú právo na zastúpenie v miestnych orgánoch, ako aj v parlamente, bez ohľadu na ich početnosť. Kľúčové je to ustanovenie, podľa ktorého zákony, nariadenia a ostatné všeobecne záväzné predpisy, ktoré sa týkajú výhradne výkonu ústavných práv národných menšín a ich postavenia, sa nemôžu prijať bez súhlasu zástupcov týchto komunít. Slovenská ústava síce tiež obsahuje právo národnostných menšín na účasť na rozhodovaní v záležitostiach, ktoré sa ich týkajú (článok 34 písm. 2c ústavy), avšak nijako bližšie toto právo nešpecifikuje, ani k tomuto právu nie je prijatý vykonávací zákon. V praxi štátnych orgánov sa však toto právo nechápe v pozitívnom zmysle ako v Slovinsku, teda ako spolurozhodovacie právo, skôr ako formálne, bližšie nešpecifikované oprávnenie,
