Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
26 Kálmán Petőcz Dodajme, že keby sme pripustili, že slovenský jazyk je jedným z atribútov suverenity Slovenskej republiky, dostali by sme sa zrejme do rozporu s odsekom 1 článku 2, podľa ktorého štátna moc pochádza od občanov. Z uplatnenia tohto princípu by totiž vyplývalo, že štátna moc pochádza len od občanov slovenskej národnosti. V podozrení, že práve takúto interpretáciu odkazu na suverenitu štátu mal predkladateľ zákona zrejme na mysli, musí nezaujatého pozorovateľa utvrdiť príslušná pasáž dôvodovej správy, ktorá hovorí o Slovákoch ako jedinom štátotvornom subjekte SR. V súvislosti s konštatáciou preambuly, že „slovenský jazyk je prostriedkom zabezpečenia rovnosti občanov v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky“, navrhovatelia podania na Ústavný súd namietajú, že takáto textácia navodzuje dojem, že „len občania hovoriaci slovenským jazykom majú zabezpečené ústavné práva uvedené v článku 12 ods. 1 ústavy“. Ústavný súd sa vo svojom rozhodnutí s uvedenými zásadnými koncepčnými námietkami vyrovnal osobitným spôsobom. Uviedol, že „čl. 125 písm. a) ústavy, ktorý [Ústavný súd] oprávňuje rozhodovať o súlade «zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi», nespresňuje, či je pod zákonmi potrebné rozumieť len ich «normatívnu» alebo aj «nenormativnu» časť“, rozhodujúca je preň preto vôľa zákonodarcu prejavená pri prijímaní zákona o štátnom jazyku. Opierajúc sa o stanovisko NR SR potom ústavný súd kvalifikoval preambulu zákona o štátnom jazyku ako jeho „uvádzaciu vetu, ktorá má síce význam pre objasnenie predmetu a účelu zákona a napomáha tiež jeho výkladu, avšak predchádza jeho samotnému zneniu“. Ústavný súd sa preto nesúladom preambuly s ústavou nezaoberal.12 Paradoxom uvedeného postoja ústavného súdu k preambule zákona a v nej obsiahnutých koncepčno-filozofických východísk je však skutočnosť, že hneď v nasledujúcom bode svojho rozsudku sa na preambulu zákona sám odvoláva! Navrhovatelia totiž namietali, že ustanovením § 1 ods. 2 zákona, podľa ktorého „štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“, sa „vytvára stav, keď sa ostatné jazyky nevyhnutne dostanú do postavenia druhoradých jazykov, pričom občania, ktorí hovoria iným jazykom ako slovenským, sa dostanú do postavenia druhoradých, menejcenných a diskriminovaných občanov“. Uvedené ustanovenie podľa názoru navrhovateľa napĺňa tiež znaky „rasovej diskriminácie“, nakoľko: „rozlišuje a zvýhodňuje ľudí na národnostnom princípe tým, že uprednostňuje jazyk jedného národa pred jazykmi ostatných národnostných alebo etnických skupín, ktoré sa vyskytujú na území Slovenskej republiky“. Podľa právneho názoru ústavného súdu je však toto ustanovenie potrebné vykladať vo väzbe na tú časť preambuly zákona, podľa ktorej je slovenský jazyk aj „všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov“. Z tohto dôvodu, „aby sa dosiahol tento účel zákona a slovenský jazyk mohol slúžiť ako všeobecný dorozumievací prostriedok jej občanov, bolo potrebné, aby v tých prípadoch zákonnej úpravy, kde by tento účel (a prostredníctvom iného ako slovenského jazyka) nebolo možné dosiahnuť, mal zákonom stanovenú prednosť pred »ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky«".13 Preambula, ktorá podľa ústavného súdu nie je smerodajná pri posudzovanie normotvornej časti zákona, poslúžila teda v tomto prípade na zdôvodnenie oprávnenosti ustanovenia, ktoré navrhovateľ namietal ako diskriminačné. Je veľmi poučné sa začítať aj do stanoviska odporcu, teda NR SR, v ktorom sa odporca trochu zmätočne snaží vysvetliť podstatu a zmysel zákona: „Celý zákon o štátnom jazyku je postavený na základe majority na základe občianskoprávnej, ktorá
