Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Recenzie

268 Recenzie

»ľudová kultúra« len v súvislosti s roľníckou kultúrou, kým kultúru »drobných ľudí« nazýva populárnou kultúrou - predpokladám, že do tejto kategórie patria aj remeselníci, priemyselní robotníci, spodné vrstvy mešťanov. Ponúka aj maďarský preklad tohto termínu - kultúra ľudového charakteru, kultúra charakteristická pre ľudí -, ktorý sa mi nezdá byť najšťastnejším. V každom prípade súhlasím s vyššie uvedeným diferencovaním, namietam len pomenovanie »populárna kultúra«. Termín »populárny« sa v poslednom desaťročí používa prevažne v politickom živote a nie vždy v tom pozitívnom zmysle, čo môže zapríčiniť nedorozumenia v národopisnej vede. Nech je akokoľvek lákavá analýza ďalšej použitej terminológie, teraz na to nie je vhodná príležitosť. Treba však podčiarknuť, že Liszka upriamil našu pozornosť na podlžnosti maďarského národopisu v tejto oblasti.

Autor má osobitný cit pre začleňovanie nových prvkov do ľudovej vzdelanosti, čo je čiastočne zanedbávanou oblasťou v maďarskom národopise. Zaoberá sa napr. adventným vencom, ktorý sa u nás rozšíril obdobne, ako vianočný stromček, ale omnoho neskôr, v podstate v súčasnosti. Veľmi zaujímavé je to, čo zistil o spôsobe šírenia nových prvkov kultúry. Pltníci z vyššie položených regiónov sa vydali po rieke Váh, Hron a často aj po Dunaji, a plavili sa do nižších oblastí. Počas toho si vybudovali vzťahy s ľuďmi žijúcimi na brehoch týchto riek. Väčšinou išlo o maďarské obyvateľstvo. Pre šírenie jednotlivých prvkov kultúry veľa urobili aj nádenníci, sluhovia, predsa žili v rodinách, alebo aj vo väčších kolektívoch.

Liszka sa detailnejšie venuje inštitútu výmeny detí, keď boli na dlhší čas posielané maďarské, nemecké alebo slovenské deti na výmenu za prichádzajúce maďarské, nemecké alebo slovenské deti. Išlo o široko rozšírenú a dlho fungujúcu prax."

Je skoro zbytočné napísať, že v oponentúre je prítomné tak vyjadrenie súhlasu, ako aj volanie po ďalšej diskusii, ktorá môže byť plodná iba vtedy, ak ju vedú rovnocenní partneri.

Aby som pokračoval v podobnom duchu, spomeniem ďalšie tri hľadiská, z ktorých Liszkova kniha má základný význam pre celý maďarský národopis.

Rozsiahly teoretický-terminologický úvod a nasledujúca časť knihy s názvom: „Vonkajšie vplyvy formujúce populárnu/ľudovú kultúru oblasti“ je najväčším výkonom maďarského národopisu našich dní. Konečne tu nemáme do činenia s teoretizovaním odtrhnutým od praxe, ale s výkladom k údajom už hotovej príručky. Isteže, môže vyvolať aj diskusie. (Dúfam, že svoj názor prejavia nielen závistlivej, ale aj tí, ktorí sú. skutočne zástancami modernizácie maďarskej národopisnej vedy.)

Tu hneď prejdem na druhé hľadisko. Kniha Józsefa Liszku, aj keď nie v každom ohľade „moderná", hovorí o „modernizovanej" ľudovej kultúre. Autor pozná históriu opisovaných javov, píše o histórii sídelnej štruktúry, miestami aj o stredoveku, no väčšina jeho údajov pochádza z obdobia po roku 1920. Takéto riešenie je výzvou pre každého maďarského etnografa. Aj keď v uplynulých desaťročiach bolo v Maďarsku vydaných približne sto (!) takých prác (zväčša monografie obcí, miest, regiónov), v ktorých sa prezentácia dostáva až po súčasnosť, no v týchto sa použili tucty rozličných metód, pri ktorých nie je možné nájsť spoločného menovateľa. Jedna z najzaujímavejších knižných edícií v Maďarsku, „Knižnica sto maďarských obcí", prináša neuveriteľne zaujímavé údaje aj o živote „modernej maďarskej dediny“. Ponúka rozsiahlu databázu pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť čo najviac o dnešnej maďarskej dedine. No v sto zväzkoch edície niet žiadnej terminologickej či metodologickej jednotnosti. Zostavovatelia sa o to ani nesnažili, a v prípade stovky autorov sa ani snažiť nemohli. Riešenie, ponúkané Liszkom, sa zdá byť šťastnejším. Pripravil syntézu, o ktorú sa budú môcť oprieť práce mapujúce obce či regióny - tieto určite prinesú aj špecifiká, no budú vychádzať z dimenzií všeobecného obrazu vytvoreného syntézou.

K tomuto poznatku môžeme hneď priradiť ďalší: predstavenie národopisných regiónov v skorších príručkách bolo značne neúplné. Od etnografov sa vždy očakávalo, aby pri pertraktovaní každej témy brali do úvahy „celé maďarské jazykové územie“. Znamenalo to, že napr. pri štúdiách o viere v „táltosov“, o určitom type objektov na uskladnenie obilnín či o nejakom špecifickom zvyku bádateľ použil aj údaje z výskumných lokalít