Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Recenzie
Recenzie 257 denníkov maďarskej národnosti, ktorí rozdelením veľkostatkov prišli o živobytie, no pôda im pridelená nebola. Tisíce maďarských rodín stratili existenčné zabezpečenie a boli nútené hľadať si prácu v blízkych či vzdialenejších veľkomestách, kde sa často stávali obyvateľmi proletárskych štvrtí na periférii miest. Maďarskí agrárni proletári, vylúčení z reformy, sa zas stali najvernejšími voličmi na južnom Slovensku veľmi populárnej komunistickej strany. Pre recenzenta je najzaujímavejšou tretia kapitola knihy, ktorá ozrejmuje zásady kolonizácie a plány na slovanské osídlenie južného Slovenska. Podľa zásad, viackrát sformulovaných vedúcimi činiteľmi Štátneho pozemkového úradu, ktorý riadil pozemkovú reformu aj kolonizáciu, zabrané statky sa mali úplne rozparcelovať a prideliť miestnym žiadateľom iba na slovenských etnických územiach. Na národnostne miešaných územiach bolo treba použiť metódu parcelovania i kolonizáciu, kým v maďarských jazykových oblastiach sa malo zamerať na intenzívnu kolonizáciu. Čítajúc rôzne koncepty kolonizácie sú do očí bijúce paralely medzi osídľovacími plánmi a strategickými zámermi z medzivojnového a povojnového obdobia. V oboch prípadoch boli definované ako základné požiadavky to, že slovenské (slovanské) kolónie treba rozmiestniť tak, aby sa slovensko-maďarské jazykové rozhranie posunulo čo najviac na juh, aby sa už existujúce slovenské jazykové ostrovy spojili, aby sa mestá s väčšinovým maďarským obyvateľstvom izolovali od maďarského etnického zázemia aj od štátnych hraníc, a aby sa maďarská jazyková oblasť čo možno najviac rozdrobila. Časť kolónií navyše - najmä tie, do ktorých usídlili českých legionárov a obyvatelia ktorých vykonávali aj vojenské úlohy - slúžila aj na obranu hraníc s Maďarskom, resp. na obranu železníc, železničných uzlov pozdĺž hraníc. Strategické hľadiská boli často uprednostňované pred hospodárskymi, takže časť kolónií vznikla na alkalickej alebo mokrej, resp. kopcovitej pôde, teda na takej, ktorá bola menej vhodná na obrábanie. Podľa výskumov Attilu Simona riadiace orgány pozemkovej reformy a kolonizácie mohli počítať so založením asi 150 kolónií a s osídlením minimálne 4 tisíc, maximálne 8-10 tisíc rodín. Vzhľadom na priemernú početnosť rodín v danom období by to mohlo znamenať osídlenie až 60 tisíc osôb, čo by už skutočne mohlo znamenať výraznú zmenu etnických pomerov. Najsmelší, ale od skutočnosti výrazne vzdialený plán Ivana Daxnera, predsedu kKolonizačného družstva pre Slovensko, ktoré sa podieľalo na založení viacerých kolónií, predpokladal dokonca osídlenie až 100 tisíc slovanských rodín na južnom Slovensku, čiže 500 - 800 tisíc osôb. Na otázku, ako sa kolonizačné plány a predstavy uskutočnili, dostaneme odpoveď vo štvrtej a piatej kapitole knihy. V týchto kapitolách autor podrobne popisuje dosť ťažko sa rozbiehajúcu prvú etapu kolonizácie (1921 - 1923), a druhú etapu, ktorú nazýva obdobím rozkvetu (1924 - 1929). Informuje o vzniku jednotlivých kolónií aj o okolnostiach ich založenia v chronologickom poradí. Osobitnou zvláštnosťou osídľovania bolo, že popri oficiálnej štátnej kolonizácii prebiehala aj tzv. súkromná kolonizácia. Popri Štátnom pozemkovom úrade sa do procesu totiž zapojili aj rôzne družstvá, banky, alebo aj súkromné osoby, ktoré v osídľovaní videli možnosť výnosného podnikania. (Najvýznamnejšou súkromnou kolonizátorkou bola Slovenská liga a Kolonizačné družstvo pre Slovensko.) Táto forma kolonizácie bola ale málo efektívna, pretože súkromné kolónie, vytvorené najmä na Poiplí, v Novohrade a v Gemeri boli zväčša málopočetné s malou rozlohou pridelenej pôdy, a preto nemohli splniť svoje poslanie ani z hospodárskeho, ani z etnického hľadiska. Kolonisti, prichádzajúci zväčša zo severných, hornatých oblastí sa beztak ťažko prispôsobovali novým podmienkam. Dostali sa do oblastí, kde boli podmienky hospodárenia úplne odlišné, rozdielna klíma i pôda sťažovala život obyvateľov štátnych i súkromných kolónií. Kolonisti sa potýkali s finančnými problémami, ťažkosti im spôsobovala zlá dostupnosť osád, nedostatok vyhovujúcich obytných a verejných budov, ich situáciu neuľahčovalo ani nepriateľské správanie miestneho maďarského obyvateľstva, vylúčeného z pozemkovej reformy, ktoré celkom pochopiteľne považovalo kolonistov za votrelcov. Pokiaľ ide o šiestu kapitolu, v ktorej sa
