Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Recenzie
258 Recenzie predstavuje život a hospodárske zvyklosti kolonistov, pozornosť by som upriamil na asimilačný vplyv škôl, založených na kolóniách. Riadiace orgány kolonizačného procesu si samozrejme dobre uvedomovali, ako môžu školy prispieť k udržaniu národného povedomia, ale aj k asimilácii. Preto už pri príprave plánu zástavby jednotlivých kolónií vyznačili miesto pre školu, no nielen pre školu, ale aj pre kostol, knižnicu a kultúrny dom, ktoré považovali za rovnako dôležité. Na kolóniách alebo v kolonizačných obciach na základe iniciatívy Slovenskej ligy postavili so štátnou pomocou skoro 60 slovenských škôl. Tieto boli modernejšie a lepšie vybavené, než maďarské školy, žiaci, ktorí ich navštevovali, dostávali rôzne benefity. Preto do týchto škôl zapisovali svoje deti aj chudobnejšie maďarské rodiny, vykročiac tak smerom k nezvratnej asimilácii. Kým slovenské a české politické strany takmer bez výnimky stáli za pozemkovou reformou a kolonizáciou, maďarské a nemecké menšinové strany boli od začiatku proti pozemkovej reforme, najmä proti jej protinárodnostným aspektom. Ako sa dozvedáme zo siedmej kapitoly knihy, dve maďarské opozičné strany, Maďarská národná strana a Krajinská kresťanskosocialistická strana nespochybňovali potrebnosť pozemkovej reformy, ale namietali nezrovnalosti, ktoré sa vyskytovali pri jej realizácii, najmä fakt, že na maďarských územiach sa reforma v podstate obmedzila na kolonizáciu, kým maďarské obyvateľstvo bolo celkom obídené pri prideľovaní pôdy. Poslanci maďarských strán protestovali proti prevládaniu národného hľadiska pri vykonávaní pozemkovej reformy a proti kolonizácii v celom rade podaných interpelácií, a spolu so sudetnými Nemcami informovali aj Spoločnosť národov o protimenšinovom zameraní pozemkovej reformy. Maďarským stranám, disponujúcim iba minimálnym vplyvom, sa však nepodarilo dosiahnuť žiadne výsledky, a tak k odčineniu krívd spôsobených pozemkovou reformou - pravda, iba dočasne - mohlo dôjsť až po Viedenskej arbitráži. Číselné vyjadrenie výsledkov kolonizácie pre rozpornosť prameňov nie je jednoduchou úlohou. Podľa ôsmej kapitoly, v ktorej sa autor pokúša o sumárnu bilanciu kolonizácie, sú doterajšie konštatovania súce na výrazné prehodnotenie, pretože skutočné čísla, pokiaľ ide o počet kolónií aj kolonistov sú vyššie, než v odbornej literatúre sa doteraz uvádzalo. Výpočty Attilu Simona, založené na výskume archívnych prameňov, potvrdzujú, že na Slovensku vzniklo dovedna 143 štátnych a súkromných kolónií, v ktorých sa usídlilo nie 2000, ako sa doteraz predpokladalo, ale 3300, zväčša slovenských, v menšej miere českých a moravských rodín, čo predstavuje približne 15 - 20 tisíc osôb. To už je taký počet, ktorý podľa autora „mohol výrazne ovplyvniť hospodárske, demografické, a nie v poslednom rade etnické pomery toho-ktorého regiónu". Tieto čísla by mohli byť ešte vyššie, keby nebola vypukla svetová hospodárska kríza, kvôli ktorej na konci 20- tych rokov musela byť kolonizácia predčasne ukončená. Kolonizačné plány a predstavy, výber miesta kolónií zároveň vyvracajú tvrdenia slovenskej odbornej literatúry, podľa ktorého usídlenie bolo motivované výlučne hospodárskymi a sociálnymi dôvodmi. Ako na to poukazuje Attila Simon, „ak by chcel Štátny pozemkový úrad vykonať reformu skutočne na základe ekonomických a sociálnych úvah, potom by pôdu na južnom Slovensku prideľoval predovšetkým miestnemu obyvateľstvu. Keďže sa tak nestalo, môžeme dôvodne predpokladať, že za kolonizáciou stáli iné, predovšetkým národnopolitické a nimi súvisiace štátnobezpečnostné ciele.“ Tieto „národnopolitické“ a „štátnobezpečnostné" ciele boli nasledovné: zmena etnického zloženia južného pohraničia, posilnenie bezpečnosti štátnej hranice prostredníctvom k štátu lojálneho slovenského obyvateľstva, získanie, resp. udržanie ekonomickej, a tým aj politickej moci pomocou nacionalizácie pôdy. Už len recenzent dodáva, že tieto ciele zostali nezmenené aj po 2. svetovej vojne: vodcovia obnoveného Československa chceli dosiahnuť nezmeniteľnosť trianonských hraníc posunutím etnického rozhrania až k štátnym hraniciam. Ciele sa nezmenili, ale metódy áno. Česká a slovenská politická elita sa už neuspokojila so slovanskou kolonizáciou území obývaných Maďarmi
