Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Agora
176 Kálmán Petőcz čensko-vedného ústavu SAV v Košiciach a niekoľkých ojedinelých (a parciálnych) iniciatív iných ústavov (Historický, Politologický, Etnologický) a niektorých univerzitných fakúlt tu neexistuje nijaké sústredené úsilie popasovať sa s touto problematikou. V rámci tretieho sektoru sa téma tiež pomerne úspešne obchádza, resp. sa obmedzuje na občasné prieskumy verejnej mienky, väčšinou len s prvoplánovým spracovaním. Pokiaľ sa aj objavujú hodnotenia postavenia maďarskej menšiny, či úrovne jej práv, tieto sú zriedka konfrontované s tým, čo si myslia samotní Maďari, či s porovnateľnými situáciami v zahraničí. Nemožno tvrdiť, že sa neorganizovalo množstvo seminárov, konferencií, besied, že sa nerealizovali rôzne projekty, zameriavajúce sa sčasti aj na tu riešenú problematiku. Častokrát sa však tieto iniciatívy zamotávali do protirečení vyplývajúcich z ignorovania niektorých dôležitých okolností. A. 1. Nerozlišovanie dvoch - síce vzájomne súvisiacich, ale predsa len zásadne rozdielnych - dimenzií slovensko-maďarského vzťahu. Väčšinou sa nazeranie na slovensko-maďarské vzťahy automaticky prenáša na bilaterálnu, medzištátnu úroveň. Kľúč k slovensko-maďarským vzťahom však leží najmä na Slovensku, ako to niekoľkokrát povedal Rudolf Chmel a iní, vrátane autora tohto referátu. Práve vnútroštátny slvensko-maďarský dialóg je to, čo chýba najviac. A. 2. Do určitej miery s tým súvisí aj politika donorov, bez ohľadu na to, či je to štát, alebo mimovládny, súkromný donor, či Európska únia. Na bilaterálne (cezhraničné, medzištátne, medzinárodné) projekty je ľahšie získať peniaze. Nádej na podporu majú najmä aktivity, ktoré sa sústreďujú na to, „čo nás spája“, alebo sa obmedzujú na presviedčanie presvedčených, bez skutočnej pridanej hodnoty. Ignoruje sa takto jadro problémov, práve kvôli ktorým viazne celková slovensko-maďarská spolupráca. Alebo sú výzvy koncipované tak, že preferujú projekty zaoberajúce sa menšinovou problematikou ako s celkom, či s problematikou tzv. multikulturalizmu, ktorá je sama osebe značne štruktúrovaná. Otázka postavenia maďarskej menšiny je však taká osobitná, že do takto koncipovaných programov nezapadá. A. 3. Vidno tu aj určitú zdržanlivosť a obavy zo strany slovenských partnerov. Tému postavenia maďarskej menšiny či slovensko-maďarských vzťahov považujú za príliš spolitizovanú záležitosť, ktorá danej inštitúcii ťažko prinesie plusové body. Navonok sa táto obava potom ideologizuje v podobe „nemáme dostatok kapacít, času“, „nie je to predmet nášho prioritného záujmu“, „je dostatok iných, čo sa téme venujú". Maďarská (menšinová) občianska spoločnosť je potom v postate ponechaná sama na seba, aby sa borila s vlastnou obhajobou, ako aj s negatívnymi dopadmi faktu, že partitocentrizmus Strany maďarskej koalície (SMK) nadobudla v prostredí maďarskej menšiny dominantné, ba až hegemonistické postavenie. A. 4. Maďarská menšina je veľmi vďačná za akékoľvek prejavy a gestá sympatie. Aj preto medzi Maďarmi v prezidentskej kampani raketovo vyskočili preferencie Ivety Radičovej. Pritom, objektívne vzaté, je ťažké identifikovať konkrétne predstavy sympatickej političky o menšinovej politike štátu, resp. o politike voči maďarskej menšine. Takisto je ťažké identifikovať, aké sú konkrétne predstavy (ak vôbec sú) o menšinovej politike tej - už chvályhodne početnej - skupiny slovenských intelektuálov, novinárov a angažovaných občanov, ktorí sa neboja otvorene protestovať proti zjavnej diskriminá
