Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
148 József Liszka Ujváry 1988, 71 - 81; Ujváry 1997, 69 - 82). Ani na otázku pôvodu tohto prvku sa mi nepodarilo (možno nie náhodou!) nájsť jednoznačnú, prijateľnú odpoveď, možno teda len predpokladať, že spomenuté postavy ’drotára’ a 'človeka s batohom’, ako aj falický symbol sa dostal do deja obchôdzky prostredníctvom elektronických médií, prípadne vedecko-populárnej literatúry, alebo etnológov, zaujímajúcich sa o tieto zvyky, ktorí sa v Mliečne pomerne často objavujú.2 Aj Zoltán Ujváry si všimol, že v Mliečne „sa spojením starých a nových motívov vytvorilo svojrázne fašiangové zvykoslovie“ (Ujváry 1991, 115). Aj vzhľadom na vyššie uvedené by bolo zaujímavé zistiť, akými kanálmi a kedy sa tieto „nové motívy“ (alebo aj tie „staré“) dostali do repertoáru obchôdzok v maškarách. A prečo práve tieto... V Bíni sa zvyk zbierania vajec (tojásszedés), spojený so sprievodom maškár, konal do roku 1922 v Popolcovú stredu. Dedina vtedy ešte bola filiálkou Kamenina (obec má samostatnú farnosť od roku 1925), a - podľa ústnej tradície - vtedajší kamenľnsky dekan mal za zlé, že obyvatelia Bine a Kamenina sa zabávajú ešte aj v čase pôstu. Preto sa od roku 1923 konal v Bíni zvyk zbierania vajec v posledný fašiangový utorok. Celý sprievod sa začínal v ranných hodinách. Sviatočne oblečení mládenci chodili do domov, kde boli dievčatá, aby im predniesli fašiangovú zdravicu a pozvali ich na večernú zábavu. Za zdravicu dostali rôzne dary: vajíčka, chlieb, šišky (pampuska), slaninu, ktoré zbierali do košíkov alebo nastokli na ražeň, zhotovený z orgovánového alebo lieskovcového prútu, ozdobeného stuhami. (Ražeň zhotovený z vtáčieho zobú bol lepší preto, lebo boli na ňom ’hrčky’ a slanina sa na nich neskízla dole.) V domoch ich ponúkli aj vínom, ktoré buď na mieste vypili, alebo zbierali do menšieho demižóna. Medzi sviatočne oblečenými mládencami bolo aj niekoľko maškár. Avšak jedine postava ’kofy’ či ’cigánky’ si zakrývala aj tvár domácky zhotovenou plstenou maskou s otvormi pre oči a ústa, aby videla, a aby aj piť mohla. Mala oblečené dlhé sukne, zásteru s dvoma veľkými vreckami, blúzku s volánmi, kartúnový ručník a v ruke niesla košík na vajíčka. Nejde o bľňanský kroj, ale skôr „také obchodnícke“ šaty. Takto prezlečený mládenec síce mohol v sprievode prehovoriť, ale vždy si zmenil hlas, aby ho nespoznali. Počas vojnových rokov (1944 - 1946) sa tento zvyk nekonal, znovu ho usporiadali v roku 1947. Sviatočne vyobliekaní mládenci (v rokoch 1948 a 1949 už v dvoch skupinách) chodili so zdravicou po domoch a zbierali dary, najmä vajíčka. Slaninu si nastokli na ražeň. V neskorších rokoch (1951 - 1956) sa k sprievodu pridal aj somárom ťahaný povoz, na ktorý naložili potraviny, ktoré dostali do daru. Podľa spomienok Ferenca Csókása (1927 - 2002) sa len v šesťdesiatych rokoch stalo, že mládež nebola oblečená v sviatočnom odeve, ale v sprievode šli ako maškary v dotrhaných šatách, tváre si zakryli pančuchami, natiahnutými cez hlavu, pretože údajne vtedy bolo v dedine už len málo zachovaných kusov sviatočného ľudového odevu. Jeden starší človek aj poznamenal: „Nech sa títo chlapci nehnevajú, zber vajíčok tu bol vždy, ale zato otrhaní sme nikdy neboli“. Aj vtedy zbierali vajíčka, ktoré zjedli na zábave, ktorá sa začínala popoludní. Z praženice, ktorú si z nich pripravili, mohli jesť len mládenci, muzikanti a službukonajúci hasiči. (Dievčatá mohli jesť z tohto jedla len počnúc povojnovými rokmi.) Časť darom získaných naturálií, ktoré už nemohli zjesť, vydražili.
