Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zmeravená tradícia 147

Pretože ku koncu deväťdesiatych rokov tento zvyk v Mliečne predsa len prešiel podstatnými zmenami (tradičné žánrové postavy sa postupne vytratili, a namiesto nich sa objavili nové - ako Myšiak Miki, King-Kong a podobné), čo vyvolalo nevôľu organizátorov sprievodu, v záujme zabránenia amerikanizácie tohto zvyku v roku 2000 obnovili tento fašiangový zvyk podľa starých pekných tradícií (pričom podľa vlastných slov siahli opäť k opisom Antala Khľna z roku 1935). V ďalšom podám opis tohto oživeného zvyku na základe vlastných pozorovaní.

Sprievod zorganizoval na fašiangovú sobotu miestny hasičský zbor. Účastníci sa však už niekoľko týždňov predtým pripravovali na túto udalosť: zhotovovali masky, vypracúvali scenár celého priebehu podujatia.1 Príslušné oblečenie si obliekli ráno v deň sprievodu v požiarnej zbrojnici. V podstate všetky vyššie spomenuté postavy maškár sa zúčastnili v sprievode. Ústredný motív celého deja tvorila paródia na svadbu s ’nevestou’ (v náručí s nemluvňaťom v perinke), so ’ženíchom’, ’družbom’ a ’družičkami’. Na čele svadobného sprievodu kráčali dvaja strážcovia, ozbrojení halapartňami, ’halapartnícľ (alabárdos), oblečení v hasičských uniformách. Keď účastníci sprievodu vošli do niektorého dvora, halapartníci prekrížením svojich zbraní zatarasili vstupné dvere. Navštívené rodiny (v zásade navštívili každého, preto celá obchôdzka trvala od 9-tej hodiny ráno do neskorých popoludňajších hodín) ich ponúkli fašiangovými šiškami a vínom. Za sprievodom išlo aj jedno osobné auto, v ktorom bol pre účastníkov k dispozícii teplý čaj. V skupine sa okrem svadobných aktérov objavili aj ďalšie, nám už známe postavy: 4-5 dievčat, prestrojených za ’Lucie’, ’Žid Szimki’, traja 'blázniví holiči’ (ktorí mužov z radov divákov namydlili a obrovskými drevenými britvami symbolicky oholili, za čo si pýtali peniaze), jeden ’tancujúci s medveďom’, jeden ’drotár’, niekoľko 'ľudí s batohmi' a ’obrátený človek’. Účastníci sprievodu vystrájali, šaškovali celý deň ('drotár' zadrôtoval bránky vchodov, dvierka kurínov; ’medveď’ sa snažil chytiť na ulici mladé ženy a vystískať ich), divákov (medzi ktorými je čoraz viac návštevníkov zo Šamorľna, Dunajskej Stredy, Bratislavy) zabávali, žobrali od nich peniaze. Zastavovali aj okoloidúce autá, a pustili ich ďalej až po zaplatení výkupného. Deň ukončili spoločnou oslavou. Podujatie si okrem fotografujúcich a filmujúcich turistov natáčal aj štáb Slovenskej televízie.

Je pozoruhodné, že postavu ’drotára’ a ’človeka s batohom’ Antal Khín nezaznamenal, napriek tomu si dnešní organizátori tohto zvyku tieto žánrové figúry, ktoré sa dostali do tohto zvyku pravdepodobne po druhej svetovej vojne, ponechali. Z akého prameňa, akým spôsobom sa dostali v tom čase postavy ’drotára’ a ’človeka s batohom’ do fašiangového zvykoslovia v Mliečne, sa nám doteraz nepodarilo zistiť, v každom prípade tieto postavy slovenských vandrovníkov často vystupujú v maďarských (a nielen v maďarských, ale napr. aj poľských) dramatických zvykoch (pozri Ujváry 1988, 183 - 188). Avšak skutočnosť, že ich pojali (alebo ponechali?) aj do obnoveného zvyku v roku 2000 naznačuje, že pravdepodobne brali do úvahy aj neskorší opis Bélu Marczella. Pričom nie je zanedbateľné, že verbálne spomínajú len starší (lebo je autentickejší?) prameň, teda prácu Antala Khína.

Staronovým prvkom fašiangov v roku 2004 bola aj postava ťahajúca klát (csökhúzó). Tento prvok spomína už aj Antal Khľn, ale o jeho erotickej dimenzii sa nezmieňuje (pričom je zrejmé, že pranieruje staré dievky, teda nemohol byť celkom bez erotického podtextu). V spomenutom roku koreňový výrastok pňa stromu, ktorý na reťazi ťahal mládenec, oblečený podobne ako ’drotár’ alebo ’človek s batohom’, bol jednoznačne dotvorený do tvaru falusu, čo podčiarkovalo aj kolorovanie (pozri