Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Socioekonomické lokalizačné faktory... 105 na báze malých či väčších vidieckych obcí (Gajdoš, 2004). Z týchto dôvodov pri hodnotení agroštruktúr treba venovať veľkú pozornosť aj problematike sídelnej štruktúry územia, spoznávanie sídiel je dôležitým predpokladom správneho trvalo udržateľného rozvoja v každom regióne. Dolnonitriansky región má vcelku priaznivú sídelnú štruktúru, ktorá sa vyprofilovala už v 13. storočí. Za posledných sto rokov sa najvýraznejšie zmeny v sídelnej štruktúre odohrávali v rokoch 1950 - 1990, keď sa podstatne zmenila z prevažne rurálnej na urbánno-rurálnu sídelnú štruktúru, ale ani tak sa nepodarilo úplne prekonať agrárny a rurálny charakter danej spoločnosti v období urýchlenej industrializácie a riadenej urbanizácie - migráciou obyvateľov vidieka do vybraných mestských centier. Riešené územie má rovnomerné osídlenie. Nevznikali tu nadmerne veľké mestá s veľkou koncentráciou obyvateľov, pritom však sieť miestje dostatočne hustá, aby sa mohla stať pre rozsiahle vidiecke osídlenie ekonomickou, kultúrnou i spoločenskou základňou, ktorá uspokojuje i potreby svojho dedinského zázemia. Jedinou špecifickou črtou sídelnej štruktúry Dolnonitrianskeho regiónu je, že v jeho západnej polovici sa rozprestiera oblasť s rozptýleným osídlením (majere), čo je jedinou oblasťou s rozptýleným osídlením na nížinách Slovenska. Rozhodujúca väčšina obyvateľov býva v koncentrovaných sídlach a iba málo ich žije v samotách alebo usadlostiach (pričom ich podiel neustále klesá). Obnovenie územnej samosprávy na lokálnej úrovni v roku 1990 vytvorilo základné podmienky zmeny územno-správnej organizácie spoločnosti, ktorá má pokračovať reformou, modernizáciou a decentralizáciou verejnej správy. S tým súvisí aj odčleňovanie niekoľko málo obcí (ktoré boli v období socialistického režimu administratívne pričlenené v rámci tzv. strediskovej sústavy k iným obciam), a tieto si obnovili svoju právnu a sídelnú identitu. Dolnonitriansky región má hustú sieť sídiel, ktorá sa v súčasnosti skladá zo 103 obcí (z toho 41 sa nachádza v okrese Komárno). Rozloženie obcí podľa veľkostných kategórií je výsledkom mnohých historických, krajinných (vplyv reliéfu, nadmorskej výšky, úrodnosti pôd, hydrografických pomerov) a hospodárskych (možnosť poľnohospodárskej výroby a jej intenzita, rozvoj komunikácií, budovanie priemyslu a iné) činiteľov. V štruktúre osídlenia záujmového regiónu výrazne dominujú vidiecke sídla (za vidiecke sídla sa považujú sídla, ktoré nemajú štatút mesta) rôznej veľkostnej štruktúry (tvoria viac ako 95 % z počtu sídiel v danom regióne). Ak rozdelíme územie Slovenska na tri skupiny základných povrchových tvarov - nížiny, kotliny a pohoria s vrchovinami, ktoré predstavujú súčasne rozličné hospodárske oblasti, zistíme, že pre nížiny s rovným alebo mierne zvlneným reliéfom a rozvinutou poľnohospodárskou výrobou sú charakteristické najväčšie obce Slovenska. Dolnonitriansky región je takouto oblasťou, v záujmovom regióne sa nachádzajú až 3 obce s počtom obyvateľov nad 5000 - Dvory nad Žitavou (5138 obyv.), Tvrdošovce (5120 obyv.) a Nesvady (5014 obyv.), pričom v roku 2001 celkovo bolo len 10 takýchto vidieckych obcí na Slovensku. Urbanizovanosť je významný faktor diferenciácie územných jednotiek, ktorá ovplyvňuje (viaže na seba) rozvojové podmienky regiónov, ovplyvňuje spoločenské, hospodárske i kultúrne prostredie regiónu i jeho civilizačno-infraštruktúrnu úroveň. Premieta sa i do kvalitatívnych parametrov ľudských potenciálov, i do populačných procesov, i do úrovne životných a sídelných podmienok (Gajdoš, 2004).
