Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
38 Zoltán Kőrös Predstava pádu do zajatia, pri ktorom sa počas bojov vzdávajú vojaci nepriateľským vojakom, nie je v prípade mojich pamätníkov typická. Bol koniec vojny, do boja sa chcelo už málokomu - nielen radovým vojakom a príslušníkom organizácie Levente, ale aj ich veliteľom - a tak sa najčastejšie vzdávali bez boja. Neraz sa stalo aj to, že vojaci a ich velitelia zajatie vyslovene vyhľadávali, aby tak ukončili svoju účasť vo vojne, ako to bolo v prípade jednotky Gáspára Kosztolányiho. To však neznamená, že som sa nestretol aj s prípadmi, keď bol pád do zajatia celkom dramatický (Molnár Lajos, Ivancsík Ferenc a iní). Prvým logickým krokom Spojencov bolo odzbrojenie nepriateľa. V prípade väčšiny mojich pamätníkov to nebolo ani nutné, vzhľadom na to, že sa už svojich zbraní zbavili, ak vôbec predtým nejaké mali. Ani v prípade momentov pádu do zajatia nebol smerodajný prvý dojem. Spojeneckí vojaci museli byť pri každom stretnutí s nepriateľom ostražití a dôrazní - tento obraz sa často líšil od neskoršieho obrazu flegmatických Američanov či Britov, keď sa pomery stihli upokojiť. Samozrejme, situácia od situácie sa líšila. Okrem spomenutých dramatických prípadov Ferenca Ivancsíka a Lajosa Molnára niektorí pamätníci (Mihály Sukola, Mihály Tóth, András Kovács) spomínali aj na rozdávanie čokolády či cigariet. Viacerí zo strany Spojencov (najmä mladší členovia organizácie Levente, v ktorých vojaci nevideli hrozbu) zažili aj veľkú mieru ignorancie. Zajatci západných Spojencov mohli po páde do zajatia skončiť pod rôznou mierou dohľadu: od úplnej voľnosti, cez voľný pobyt v civilných táboroch, cez rôzne druhy akéhosi „polozajatia“ (napríklad umiestnenie zajatcov na severonemecké pláže alebo do blízkosti spojeneckých jednotiek) až po klasické tábory s prísnym strážením. Na rozdiel od Sovietov, vidiacich v zajatcoch najmä pracovnú silu, ktorá by sa dala nasadiť na rekonštrukciu vojnových škôd6 7, západní Spojenci vnímali obrovské masy odzbrojených nepriateľov ako záťaž, o ktorú sa treba postarať a len čo to je možné, zbaviť sa jej8. Mnohí z mojich pamätníkov prešli cez systém zberných táborov, v ktorých zhromažďovali zajatcov z bližšieho okolia. V prvej etape zajatia museli Spojenci často improvizovať a ako dočasné obydlia čerstvých zajatcov slúžili kasárne, verejné či hospodárske budovy, alebo boli čerství zajatci celkom jednoducho umiestnení na voľnom priestranstve pod holým nebom, kde neraz ostávali aj dlhšiu dobu. Najvychýrenejšími boli veľké zajatecké tábory na Rýnskych lúkach, tzv. Rheinwiesenlager, kde sústreďovali veľké množstvá zajatcov pod holým nebom. Tento systém táborov vznikol práve kvôli masovému nárastu množstva zajatcov v posledných týždňoch vojny a práve tu sa prejavili najočividnejšie problémy, ktoré spôsobila lavína zajatcov. Po marci 1945, keď začal počet zajatcov prudko narastať, založili Spojenci takmer 20 provizórnych táborov pri Rýne od Büderichu a Rheinbergu na severe až po Heilbronn a Ludwigshafen na juhu9 10. Neboli to tábory v tradičnom zmysle slova, pretože disponovali iba niekoľkými (ak vôbec nejakými) Stanmi či chatrčami. Išlo o voľné plochy obohnané ostnatým drôtom, kde sa zajatci nemali kde skryť a boli vystavení vrtochom počasia. Najväčšími boli tábory pri Sinzigu (118 tisíc zajatcov) a Remagene (134 tisíc)“. 6 Tárcái, 1992, 58. 7 Varga, Éva Mária. Magyarok szovjet hadifogságban (1941-1956) az oroszországi levéltári források tükrében. Budapest, 2009,17. 8 Lowe, 2014, 146. 9 Lowe, 2014,137; Knopp, Guido. Zajatci. Bratislava, 2009, 223. 10 Lowe, 2014,137.
