Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)

Štúdie

Americké, britské a francúzske zajatie po 2. svetovej vojne... 39

Práve v Remagene vznikla jedna z ikonických snímok 2. svetovej vojny, na ktorej sa americký vojak so samopalom v ruke díva na obrovskú masu prevažne nemeckých zajatcov usadených na poli pod holým nebom. Tábory na Rýnskych lúkach, ktoré mali byť dočasné, poskytovali podobnú scenériu ešte dlhú dobu po skončení vojny, ako nám to dosvedčujú aj prípady Gáspára Kosztolányiho, Marcela Prohászku, Lászlóa Ásványiho či Lajosa Zsidóa, ktorí časť svojho zajatia prežili práve v týchto táboroch.

Tábory boli postavené na poli či doslova na zelenej lúke a v priebehu krátkej doby sa premenili na pustatinu. Zajatci vytrhali všetku vegetáciu, ktorá im slúžila jednak ako podstielka, ako rýchlo sa míňajúce palivo, alebo aj ako alternatívna strava v prípade, keď viazlo zásobovanie potravinami. Keď koncom apríla 1945 začali vytrvalé a studené jarné dažde, priestor táborov sa premenil na bahenné more. Neskôr život zajatcov znepríjemňovali spaľujúce letné horúčavy. Pred premenlivosťou počasia sa zajatci pokúšali chrániť rôzne - tí šťastnejší mali so sebou stany či aspoň nepremokavé plášte, ale niekedy si tí zúfalejšľ museli vystačiť s primitívnymi obydliami v podobe vyhrabaných dier do zeme11.

Najmä v prípade tých pamätníkov, ktorí boli vystavení nepriazni počasia, bolo podstatným faktorom, či majú vhodné ošatenie. Vzhľadom na to, že sa na konci vojny vychádzalo zo zimy, mnohí ešte mali so sebou zimné šatstvo, ktoré poslúžilo v prvých studenších mesiacoch zajatia. Niektorí, ako pán Prohászka, mali jednoducho smolu, keď ich na začiatku zajatia obrali o batohy. Viacerí pamätníci - najmä tí, ktorí boli mimo strážených táborov - spomínali, že získali ošatenie od miestnych civilistov či z opustených skladov a niekedy svojich zverencov ošatili aj spojeneckí vojaci.

Hoci viacerí pamätníci sa pod strechu dostávali aj skôr, väčšine z nich priniesla zmenu prvá povojnová jeseň - moc Spojencov na okupovaných územiach sa dovtedy stabilizovala a zajatcov, ktorých ešte nepustili domov, umiestnili pod strechu. Tí šťastnejší boli v relatívnom komforte u civilistov, tí menej šťastní boli umiestnení v táboroch s barakmi a kasárňami (Ľudovít Petro, András Tóth), v prípade zajatcov s voľnejším pohybom aj pod strechami hospodárskych a verejných budov (Alfonz Gányovits, Zoltán Patasi).

Ak hovoríme o podmienkach v zajatí, najdôležitejším faktorom, ktorý stál v centre zajateckého života, bolo jedlo. Viackrát spomínanou formou stravy boli prídelové balíky dodávané americkou armádou. Napriek tomu, že Američania boli dobre zásobení, je nutné poznamenať, že aj v americkom zajatí bol typickejší pocit prázdneho žalúdka než sýtosť. Najmä v počiatočnom období zajatia, a predovšetkým vo veľkých táboroch, narážala distribúcia jedla desiatkam tisícov zajatcov na veľké problémy.

Prípady hladovania sa vyskytovali v táboroch všetkých západných Spojencov - ústrednou otázkou bolo, o aký hlad išlo a ako dlho trval. V rýnskych táboroch, najmä v počiatkoch, si zajatci veľa vytrpeli pre hlad aj smäd, situácia bola podľa viacerých opisov veľmi zúfalá11 12. Asi najhoršiu skúsenosť v americkom zajatí mal Ferenc Ivancsľk v jednom z bližšie neurčených táborov v centrálnom Nemecku, v ktorom držali v zajatí členov SS. Ivancsík sa do tohto tábora dostal omylom, po niekoľkých týždňoch okrem členov SS umierali od hladu aj mnohí jeho druhovia z organizácie Levente. Ani stravovanie v britskom zajatí nebolo vždy dostatočné, ako to dosvedčujú prípady Gézu

11 Tárcái, 1992,19; Knopp 2009, 231-232.

12 Lowe, 2014,138; Knopp, 2009, 223-227.