Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Géza Hizsnyan: Madarské divadelnictvo na Slovensku
478 Géza Hizsnyan cejšie, nakoniec to bol zásah mečiarovskej kultúrnej politiky, ktorý zabránil Bekemu, aby dokázal, čo všetko by bol ešte schopný s komárňanským súborom dosiahnuť. Beke totiž aj roku 1994 vyhral pred odbornou komisiou konkurz na riaditeľský post, lenže minister kultúry nevymenoval za riaditeľa jeho, ale Istvána Holocsyho. Niekolko nasledujúcich sezón bolo poznačených dramaturgickou náhodnosťou, väčšinou kŕčovitou snahou nadbiehať skutočnej, ale aj vymyslenej túžbe obecenstva po zábave, striedavo lepšou či horšou prácou hosťujúcich maďarských režisérov, pozývaných náhodne, bez jasnejšej koncepcie. Zrodilo sa síce aj niekoľko inscenácií slušnej úrovne, chýbala však premyslenejšia, dlhodobá dramaturgická a umelecká koncepcia. Niet sa čo čudovať, že v tom období niekolko nadaných umelcov rozviazalo angažmán (Ildikó Kovács, Oliver Boldoghy, Zsuzsa Dósa, Katalin Stubendek), alebo do divadla ani nenastúpili (Eva Bandor, Szilárd Petrik, Tibor Tóth). Priaznivú zmenu priniesol rok 1999. Do čela divadla sa vtedy na základe konkurzu dostal József Kiss Péntek. Z Kiss Péntekovho pôsobenia, ktorý bol dovtedy známy ako veľmi aktívny amatérsky režisér, mali síce mnohí obavy, ale on všetkých neveriacich Tomášov príjemne prekvapil. Hneď v prvej sezóne sa mu podarilo šťastne vybrať niekoľkých skúsených (Sándor Beke, László Gali, István Pinczés) i mladých talentovaných (Marika Kecskés, Miklós Tóth, György Honti) režisérov, zrodilo sa aj konzekventné dramaturgické úsilie spojené predovšetkým s menom Emese Varga, ktorá prišla do divadla z bratislavskej VŠMU. Zmeny, ktoré sa udiali v súbore, mali neoceniteľný význam: do Komárna nastúpili alebo v tamojšom divadle hosťovali absolventi a poslucháči VŠMU, dokonca - ako sme už uviedli vyššie - do Jókaiho divadla prestúpili najlepší herci z košickej Thálie alebo v ňom prinajmenšom pravidelne hosťovali ako umelci „na voľnej nohe“. Druhá sezóna pod vedením Kiss Pénteka priniesla aj „veľký prielom“. Novátorská, vzrušujúca, hoci v niektorých ohľadoch aj sporná inscenácia Vörösmartyho hry Csongor a Tünde ostala ešte nezaslúžene bez odozvy, ale Amadeus v réžii poslucháča VŠMU Józsefa Czajlika a Tartuffe Pétera Telihaya už zožali významný odborný úspech. Tartuffe okrem výrazného úspechu skvelej inscenácie priniesol ešte jeden moment, dôležitý pre ďalší vývoj divadla: stretnutie s režisérom Péterom Telihayom, ktorý sa v nasledujúcej sezóne (2001/2002) stal umeleckým šéfom divadla. Činnosť divadla si konečne všimla aj maďarská i slovenská odborná verejnosť: roku 2001 sa mohlo zúčastniť obidvoch najvýznamnejších celoštátnych divadelných festivalov v Pécsi (Tartuffe) a na Divadelnej Nitre (Amadeus). Hoci divadlo nedosahovalo stále iba vrcholy a prechádzalo aj menej úspešnými obdobiami (napr. v sezóne 2001/2002 sa nepodarilo nadviazať na úspechy predchádzajúcej sezóny), sezóna 2002/2003 dokázala, že vedenie divadla si vybralo dobrú cestu. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že práve v tejto sezóne Jókaiho divadlo dosiahlo najväčší profesionálny úspech svojho doterajšieho pôsobenia — inscenácia Čechovovej Čajky získala na Prehliadke zahraničných maďarských divadiel v Kisvárde Veľkú cenu. To, že divadlo nie je „krotká inštitúcia“, ako to vyjadril v názve svojej knihy známy maďarský herec Tamás Major, aj v prípade Jókaiho divadla dokázala skutočnosť, že k dobrému a nerušenému fungovaniu divadla nepostačujú ani odborné úspechy a uznania, ani vznik vynikajúcich inscenácií. Premena ľudských vzťahov, prijatie umeleckej koncepcie celým súborom alebo aspoň jeho významnou časťou, nerušená komunikácia medzi ľudmi, adekvátne riešenie konfliktov patria k dlhodobému a kontinuálnemu fungovaniu divadla rovnako, ako umelecká kvalita divadelnej práce. Kvôli napätiam, ktoré vznikli v súbore, a ktoré vedenie divadla nebolo schopné riešiť alebo zmierniť vo „vlastnej réžii“, prišlo na lámanie chleba. Riaditeľ a umelecký šéf museli odísť. Ale Tibor Tóth, ktorý vyhral ďalší konkurz na riaditeľa divadla, je odhodlaný pokračovať na vytýčenej ceste, chce zachovať vynikajúci herecký kolektív
