Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Géza Hizsnyan: Madarské divadelnictvo na Slovensku
Maďarské divadelníctvo na Slovensku 479 pohromade. Má záujem zmierniť napätia vo vnútri súboru, dôsledne pokračovať v začatej náročnej dramaturgickej a estetickej práci, udržiavať profesionálne kontakty s vynikajúcimi slovenskými a maďarskými divadelnými umelcami, existenciu v „dvoch kultúrach“ využiť na tvorbu umeleckých hodnôt. Túto nádej pomohlo udržať pri živote aj to, že za nového umeleckého šéfa Jókaiho divadla sa podarilo získať jednu z najvýznamnejších a najvzrušujúcejších osobností maďarského divadelného života Istvána Verebesa. Prvá Verebesova sezóna síce zaostala za očakávaním, ale ak sa podarí zabezpečiť podmienky na pokojnú prácu, tak je dôvod dúfať, že Jókaiho divadlo sa dostane do prvej línie maďarských i slovenských divadiel. Počas uplynulého poldruha desaťročia bola v maďarskom divadelnom prostredí s väčšou či menšou intenzitou permanentne prítomná idea vzniku tretieho profesionálneho divadelného súboru. Často spomínaná možnosť divadla, ktoré by vzniklo na báze fdakovského a lučenského amatérskeho divadla nemá dostatočné profesionálne ani umelecké opodstatnenie, v minulom roku sa však nečakane objavila myšlienka založenia profesionálneho komorného divadla pod vedením Pétera Gágyora, ktoré sa chvíľu považovalo za hotovú vec. Gágyorove divadelné cítenie, jeho talent a profesionálnu náročnosť sme mali možnosť poznať z jeho niekdajšieho účinkovania v amatérskom súbore Szép Szó [Pekné slovo], i z jeho kratšieho pôsobenia (1981 - 1983) v košickej Thálii. Jeho hra Zbohom monarchia v jeho vlastnej réžii priniesla novú farbu na paletu Jókaiho divadla, ktoré sa vybralo hľadať nové cesty, ale neskôr na ňu nič nenadviazalo. Jeho inscenácia hry E. Albeeho Kto sa bojí Virginie Wolfovej s hosťujúcimi hercami v komárňanskom klube Rév preukázala, že existuje dostatočný potenciál na vznik takéhoto divadla. Otázkou ostáva, do akej miery sa dajú pre takýto projekt vytvoriť materiálne a organizačné podmienky a či by nebolo cieľavedomejšie nájsť Gágyorovi miesto v už existujúcej divadelnej štruktúre. Isté je, že umelec takého formátu ako Gágyor, by mal dostať príležitosť realizovať sa v maďarskom divadelnej kultúre na Slovensku - predovšetkým v záujme jej vlastného rozvoja. Zmeny po r. 1989 priniesli pre tuzemský divadelný život veľa nových príležitostí, ale aj veľa starostí a problémov. Vývoj nášho divadelného umenia v tomto období nebol ani zďaleka nerušený a priamočiary, skôr pripomína zvlnenú krivku. Koniec cenzúry a priameho politického zasahovania umožnil značné zmeny v dramaturgickom plánovaní. V repertoároch divadiel sa mohli objaviť mená dovtedy neželaných maďarských (Gyula Háy, Sándor Márai, Gyula Illyés, István Csurka, Gábor Görgey) či zahraničných (Rózewicz, Gombrowicz, Beckett, Sartre) autorov, čo malo pozitívny vplyv na ich programovú skladbu. Ako pozitívum musíme hodnotiť aj fakt, že bulvárne hry nízkej kvality sa v repertoári našich dvoch divadiel objavili v menšej miere, ako sme očakávali, či skôr sa obávali. To, že okrem ukončenia dramaturgických obmedzení sa skončilo aj obdobie štýlových preferencií a nárokov (socialistický realizmus), sa podarilo využiť už v oveľa menšej miere. Sándor Beke počas prvých dvoch rokov svojho pôsobenia v pozícii riaditeľa v Komárne síce podnikol pokus o osvojenie si nie realistickej, ale štylizovanej divadelnej formy. Tá sa ponúkala ako nové programové východisko pre odlíšenie sa od stále prevládajúceho realizmus v maďarských (aj slovenských) divadlách. Úsilie spočiatku aj prinieslo dobré výsledky (CaliguLO, Biele manželstvo), okrem jednej úspešnej (Čakanie na Godota) a jednej málo úspešnej (Tibor Ébert: Esterházy) inscenácie však neprinieslo trvalú zmenu a štylistické obohatenie prevládajúcich divadelných trendov. V Košiciach sa spomínaná Verebesova inscenácia hry Bánk Bán, ktorú autor tohto príspevku považuje za významný inscenačný čin aj z pohľadu divadelnej histórie, dá považovať skôr za výnimku, ako za vedomé úsilie o štýlotvorné obohatenie divadla. Určite najvýznamnejším výdobytkom uplynulého obdobia je skutočnosť, že na bratislavskú VŠMU
