Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Géza Hizsnyan: Madarské divadelnictvo na Slovensku
Maďarské divadelníctvo na Slovensku All jeho charakteristickú tvár, sformovala jeho individuálny štýl a otvárala by nové umelecké horizonty, obzvlášť dôležitou sa stala práca hosťujúcich režisérov. Spomedzi nich vynikol Attila Vidnyánszky, ktorý naštudoval niekoľko veľmi dôležitých inscenácií a mal veľký vplyv aj na formovanie súboru. Avšak za najvýznamnejší fakt v tejto oblasti možno považovať vzájomné „nájdenie sa“ košického súboru a Istvána Verebesa. Výsledkom tohto spojenia bola inscenácia Bánk Bán, ktorá mala podľa nášho názoru divadelno-historický význam, keďže Verebes v nej túto „posvätnú“ národnú drámu vyložil úplne revolučným spôsobom. Košice sa po prvom uvedení hry roku 1833 aj po druhýkrát zapísali zlatými písmenami do dejín inscenovania drámy Bán Bánk, a to napriek ambivalentnému prijatiu u obecenstva a mlčania kritiky. Bola to divadelná sezóna 1995/96, v ktorej sa zásluhou kultúrnej politiky tretej Mečiarovej vlády dostalo košické divadlo na pokraj svojej fyzickej existencie. Súboru však táto situácia — aspoň dočasne — akoby dodala novú silu, silu „robiť dobré divadlo zo vzdoru“. Paradoxne, po zmene vlády a po očakávaných (a čiastočne aj realizovaných) pozitívnych zmenách v oblasti materiálneho zabezpečenia divadla sa nádejne rozvíjajúci súbor rozpadol. Krízu, v dôsledku ktorej košické divadlo opustila väčšina najtalentovanejších hercov (medzi inými Oliver Boldoghy, Ildikó Kovács, Tibor Tóth, Éva Bandor, Tibor Fabó), spôsobila neexistencia ucelenej odbornej a umeleckej o koncepcie vedenia, ako aj zníženie dramaturgickej a umeleckej náročnosti. To sa vedenie divadla snažilo zdôvodniť túžbou obecenstva zabávať sa, ibaže sa, žiaľ, nezastavilo ani pred poskytovaním najpoklesnutejších foriem zábavy. Odvtedy už došlo k pokusu o konsolidáciu situácie. Roku 2003 sa umeleckým šéfom divadla stal Sándor Beke, od ktorého všetci očakávali zladenie koncepcie „umeleckého“ a „diváckeho“ divadla (čo sú podľa nášho názoru pomerne vágne, ale predsa len používané pojmy). Očakávali od neho vytvorenie divadelne a myšlienkovo náročnej koncepcie, ktorá by však bola zároveň dostatočne zábavná, aby ju prijalo aj obecenstvo. Na jar roku 2005 bol však Sándor Beke odvolaný, takže aj tento pokus skončil neúspešne. V Košiciach panuje dnes už dlhodobo umelecká (ideová i formálna) neistota. Jókaiho divadlo v Komárne prešlo takmer úplne odlišným vývojom než košická Thália. Lepšiu východiskovú pozíciu, na ktorú sme poukázali už v úvode, sa mu v prvej sezóne podarilo maximálne využiť. Roku 1990 vyhral konkurz na riaditeľa divadla Sándor Beke a v tom čase študoval na bratislavskej vysokej škole aj celý rad talentovaných mladých ľudí. Do spolupráce charizmatického riaditeľa a režiséra s dobrým súborom, ktorý sa postupne ešte zlepšoval príchodom nových hereckých posíl, sa vkladali veľké nádeje. Začiatok naplnil všetky očakávania, ba možno ich ešte aj prekonal. Beke inscenoval hru Gyulu Háyho Kôň [Ló] pod názvom CaliguLO (slovná hračka — Kôň Caligula). Táto inscenácia sa stala z mnohých hľadísk smerodajnou a poslúžila ako vzor. Beke ňou ohlásil svoj divadelný program, ktorý sľuboval spoločenskú angažovanosť bez povrchných, banálnych aktualizácií, profesionálne náročné predstavenia, divadlo, ktoré by prekračovalo dovtedy prevládajúci naturalisticko-realistický štýl a zároveň by bolo aktuálne, vzrušujúce, s vysokou umeleckou úrovňou. Z hľadiska obohatenia štylistických výrazových prostriedkov, prijatia novších divadelných štýlov a zdomácnenia modernejších prúdov dramatickej literatúry, teda z hľadiska „obnovy“ divadla sa možno ešte významnejšou inscenáciou ako CalignLÓ stala druhá Bekeho réžia Róžewiczovho Bieleho manželstva, aj keď možno celkový dojem z nej nebol taký jednotný ako v prvom prípade. Medzitým divadlo prijalo do svojho názvu meno Móra Jókaiho (od 1. júna 1990) a odvtedy sa volá Jókaiho divadlo v Komárne. Umelecko-duchovné vrenie a vzrušenie svojej prvej divadelnej sezóny v Komárne sa už Bekemu nepodarilo zopakovať a napriek tomu, že chýry o rastúcich konfliktoch vnútri súboru boli čoraz znepokojujú-
