Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Lajos Grendel: Literatúra, vydavatelská činnost
472 Lajos Grendel Časopis Szőrös Kő [Chlpatý kameň] vyšiel prvýkrát v decembri 1996 ako štvrťročník. Od roku 2002 vychádza dvojmesačne. Jeho šéfredaktormi boli Zoltán Csehy (1996 - 1997), Katalin Juhász (1998 - 2001) a Mária Haraszti (2002 —). Časopis Szőrös Kő je fórom hlavne mladých, ešte len začínajúcich básnikov, prozaikov a kritikov. Od roku 2001 sa raz mesačne objavuje príloha denníka Új Szó Könyvjelző [Záložka], kde vychádzajú výlučne kritiky, recenzie, glosy a literárna publicistika. Redaktorom je Gábor Csanda. 4. MAĎARSKÁ LITERATÚRA NA SLOVENSKU PO ZMENE REŽIMU Zmena režimu nepriniesla len zmeny vo vývoji maďarskej literatúry v Československu, priniesla radikálny zvrat v jej postavení. Odstránila tie administratívne prekážky, ktorými sa oficiálna československá kultúrna politika usilovala oddeliť a izolovať tunajších maďarských spisovateľov a maďarskú literatúru od univerzálnej maďarskej literatúry. Niekoľko maďarských spisovateľov a ich diela sa už dovtedy stali súčasťou — neoficiálneho - spoločného maďarského literárneho kánonu. Maďarská literatúra v Československu ukazovala už celé desaťročie pred zmenou režimu tak z hľadiska ideového ako aj umeleckého snaženia veľmi diferencovanú tvár. Táto mnohofarebnosť sa odrazila aj vo vydavateľskej a časopiseckej štruktúre, ktorá sa vytvorila do polovice deväťdesiatych rokov. V prostredí spisovateľov, kritikov a publicistov sa už pred zmenou režimu viackrát vynorila otázka, či je opodstatnené hovoriť o maďarskej literatúre na Slovensku ako o takej autonómnej entite, ktorá má osobité kvalitatívne aspekty, samostatný systém noriem, alebo sa majú diela tu žijúcich a tvoriacich autorov posudzovať z horizontu spoločnej maďarskej literatúry. Mladí literárni kritici nastupujúci koncom deväťdesiatych rokov postavili túto otázku ostrejšie a jednoznačnejšie ako ich predchodcovia, poukazujúc na to, že literatúra je predovšetkým text, čiže je to umenie jazyka a všetky ostatné - regionálne, historické, sociologické atd. — aspekty majú druhoradý význam a ich predimenzovanie vedie k tomu, že sa literárna hodnota, kvalita dostáva do úzadia a hrozí nebezpečenstvo provincionalizmu. Po L máji 2004 nie je už táto otázka relevantná, ba prax ju už skôr predbehla, veď napríklad Vydavateľstvo Kalligram a časopis Kalligram sa už vypracovali na úroveň dôležitých tvorivých dielní spoločnej maďarskej literatúry. Keďže literárna historiografia je zatiaľ verejnosti dlžná podrobného, moderného spracovania literárnych procesov za posledné dve až dve aj pol dekády, na túto úlohu sa nemôžeme podujať ani my. Spisovateľská dráha mnohých autorov staršej a strednej generácie (László Cselényi, Gyula Duba, Sándor Gál, Lajos Grendel, József Mács, Elemér Török, Árpád Tó'zsér a ďalší) sa rozvila práve v deväťdesiatych rokoch. Ich knihy publikované v tomto desaťročí ešte len čakajú na odborné hodnotenie a zaradenie do hodnotovej hierarchie univerzálnej maďarskej literatúry. Toto konštatovanie platí aj napriek tomu, že o niektorých autoroch už boli medzitým napísané aj monografické práce. Literárnohistorické spracovanie ich diel môže sťažovať aj ten aspekt, že väčšina z nich skoro vôbec alebo len sporo sledovala postmoderný a jazykovo kritický spôsob reči, ktorý v deväťdesiatych rokoch prevažuje v literatúre Maďarska. Je pravdepodobné, že na vrub tejto skutočnosti možno pripísať napríklad aj to, že ani románu Piszkos ember [Špinavý človek] Antala Fülöpa, ani básnickým zbierkam Zoltána Hizsnyaiho sa nedostalo takej širokej pozornosti zo strany kritiky, akú by si na základe svojich hodnôt zaslúžili. Do zmeneného literárneho kontextu Maďarska deväťdesiatych rokov nerušene zapadli prózy Alfonza Talamona, ktorý však zomrel v mladom veku, ako aj „myšlienkový román“ Az ibolya illata [Vôňa fialky] Gábora Farnbauera. Novely a romány Attilu Győryho oslovili predovšetkým nekonformistický segment mladej generácie.